Sme niekde na zemi, v meste, ktoré nebude pomenované a z ktorého sa pôjde nevedno kam. Muž zomiera. Sám na posteli, v takmer prázdnej izbe domu so stolom, stoličkou, vyvýšeným oknom a dverami, cez ktoré sa vychádza v ústrety smrti, ktorej tieň, agónia necháva muža prejsť v spomienkach celým jeho životom. A tu kdesi, na konci sa začína film britského režiséra Dereka Jarmana Caravaggio (1987).
Derek Jarman (1942) si nikdy nevyslúžil prezývku enfant terrible britského filmu. Prečo? Lebo sa o ňom radšej nehovorilo. Radšej do jeho filmov ani veľa neinvestovali a radšej ich vysielali neskoro v nočných hodinách na Chanel Four. Ale prečo? Bol homosexuál… Len vďaka niekoľkým zasvätencom a úzkemu tvorivému tímu sa Jarmanovi podarilo presadiť a natočiť niekoľko pozoruhodných filmov. Jarman, vyštudovaný maliar, sa prostredníctvom experimentovania so super 8-milimetrovým filmom a pôsobenia v londýnskom undergrounde dostal k tvorbe videoklipov pre Morriseyho, Boba Geldofa, Marianne Faithful až po, už v čase „slávy“, Pet Shop Boys. V roku 1975 natočil svoj prvý nízkonákladový celovečerný film v latinčine Sebastiane. Film pre kontroverznosť spojenia biblickej témy s homosexualitou na festivale v Locarne vypískali. Ten istý tvorca získal o skoro dvadsať rokov neskôr Strieborného medveďa na „najsladšom“ filmovom festivale v Berlíne, práve s Caravaggiom, a dnes jeho meno nájdete v každej významnejšej encyklopédii filmu (okrem tej našej).
Film Caravaggio sa pokladá za Jarmanovo majstrovské dielo. Dej tvorí retrospektívna cesta spomienkami zomierajúceho maliara Michelangela Merisi da Caravaggio. Pri jeho lôžku bdie nemý pomocník Jerusaleme, na ktorého nájdenie a odkúpenie do služby sa mu zjavuje aj prvá spomienka. Pripomína sa mu mladosť, keď ešte ako učeň pod ochrannými krídlami Pasqualoneho, večnej lásky, nepredával len svoje obrazy, ale aj telo. V takomto chorobnom stave maliara a jeho talent nachádza kardinál Del Monte, ktorý si ho vezme pod ochranné krídla a snaží sa do jeho rúk vtisnúť aj duchovný rozmer. Z maliara zátiší sa stáva umelec, ktorého však v tvorbe nemá čo poháňať. Až stretnutie s robotníkom Ranucciom Thomasonim ho motivuje nielen k dokončeniu začatých, ale aj k novým obrazom. Ranuccio mu predáva telo len ako model, ale inak nedáva žiadnu odpoveď ani Caravaggiovým túžbam, ani svojej žene Lene, ktorá touto bezkomunikáciou začína trpieť. Práve podobné osudy zbližujú Caravaggia s Lenou. Ona si však na jeho vernisáži získa priazeň svätejších osôb, a tak Caravaggia necháva napospas kritikom odsudzujúcim celú jeho tvorbu a Ranucciovi, ktorý nedokáže potlačiť hnev z Leninej nevery a nečakaného tehotenstva a prejaviť cit ku Caravaggiovi…
Film je navonok statická, ale duševne až rublevovská cesta umelcovým životom. Cesta šerosvitom jeho obrazov, ktoré postupne prepúšťa ľudskému oku jednotlivé postavy Jerusalema, Ranuccia, Leny, Pasqualoneho… Jarman odkrýva jednoduchý obraz inšpirácie v tomto svete: v skutočnosti presne takej, aká je, ktorá sa v rovnakej brutalite a škaredosti odzrkadľuje na obrazoch. Hoci Caravaggio bol otcom verenismu, čiže realistickej maľby, vo filme sú diela maľované v duchu expresionizmu konca osemdesiatych rokov. Sme svedkami vzniku niekoľkých malieb (Hudobníci, Mučenie sv. Matúša…) a mnohé sa nám ukážu ako bežný výjav zo života Caravaggia. Jeho život je zápas s uznaním. Profesijným, ale aj osobným. Cirkvou, ale aj spoločnosťou. Jarman odsudzuje dekadentnú spoločnosť opájajúcu sa v galériách, hrobkách, kde sa vernisáž mení na ples príšer s prehnitými zubami plnými zlatých náhrad. Kritizuje cirkev za jej pretvárku, za vytváranie ilúzií veriacim. Jeho skutočná potreba uznania je v osobnom živote. Priznanie „identity“ človeku vysadenému na okraj spoločnosti. Večný zápas, ktorý nepodlieha dobe. Preto Jarman ruší historický žáner filmu a do baroka, na ktorého prelome Caravaggio tvoril, vnáša cudzorodé prvky modernej doby: kalkulačku, traktor, motorku, písací stroj a dobovo neohraničené kostýmy. Presne tak ruší aj životopisný žáner. Zachytený obraz Caravaggia je obrazom Jarmana. Tento prenesený portrét je snahou o zachytenie vlastnej tváre v spoločnosti, ktorá to inak nedovoľuje, ktorá núti človeka schovávať sa pod maskou. Jarman patrí k tzv. viscontiovskej generácii gay tvorcov, ktorá sa cez významnejšie a dejinami prijaté osobnosti snažila dospieť k akceptovaniu nielen vlastnej homosexuality. Skutočne je to moderná krížová cesta a Jarman ju tak aj inscenuje. K lôžku prichádzajú postavy a zomierajúci sa s nimi v tomto priestore stretáva. Caravaggiovi je daný osud Krista, človek ako Syn Boží. Hoci na začiatku sa sám korunuje na Bakcha, gréckeho boha vína, neskôr sa jeho zápas čoraz viac podobá Kristovmu. Na konci filmu jeho duša v podobe dieťaťa opúšťa miestnosť, v ktorej leží mŕtve telo a spolu so svojím najlepším priateľom Pasqualonnem sa pozerá na kolónu nesúcich svoj kríž, ku ktorým sa môže zaradiť… Ale tu Jarman strihá. Dá nám nahliadnuť len na svetský pohreb, pri ktorom Jerusaleme píska na píšťalke - tá však nevydáva žiaden zvuk.
Caravaggio patrí medzi najpozoruhodnejšie filmy, ktoré sa v našich kluboch dajú vidieť. Je to umelecká výpoveď vzdialená módnosti a samokultom jarmuschoviek, wendersoviek či lynchoviek, autoportrét tvorcu vtlačený do piesku na pláži, ktorý môže čochvíľa zmazať prílev bezduchej americkej komercie. Nič nie je v ľudskom svete večné.
Derek Jarman zomrel na AIDS v roku 1994. RÓBERT ŠVEDA
(Autor študuje hranú réžiu)
