Bernard Malamud (1914-1986) patrí do silnej skupiny amerických spisovateľov židovského pôvodu. Vo svojej tvorbe sa predstavoval ako výrazný moralista s neprehliadnuteľnými nárokmi na etickú a estetickú úroveň svojich postáv. Je známy ako jemný ironik a lyrik so zmyslom pre realistickú drobnokresbu. V naznačenej línii sa vinie aj jeho román z roku 1979 Dubinove životy, ktorý teraz vyšiel v českom preklade. Príbeh profesionálneho životopisca Williama Dubina má niekoľko tematických vrstiev, v popredí je však erotické vzplanutie starnúceho intelektuála k mladej žene. Zo seriózneho a rodinne usadeného muža stredného veku sa stáva roztúžený milenec, ktorý nový vzťah so zmyselne príťažlivou, ale intelektuálne sa ešte len hľadajúcou mladou partnerkou prežíva neobyčajne intenzívne. Neúspešno-úspešné stretnutia a dramatické rozchody milencov spôsobujú, že Dubin sa striedavo vznáša na vlnách eufórie a depresie. Po krátkych chvíľach očarenia nastupujú dlhé mesiace hlbokej melanchólie a úzkostných stavov, počas ktorých si odborník na životy iných musí urobiť poriadok vo svojom vlastnom. Ku kríze v manželstve sa pridávajú problémy odcudzených dospelých detí, k neschopnosti sústrediť sa na prácu, strach z blížiacej sa staroby. Kríza nakoniec vyvrcholí momentom, v ktorom si Dubin začne byť vedomý toho, že zachrániť ho môže len vnútorná zmena. Román je široko komponovanou psychologickou štúdiou, ktorou Bernard Malamud potvrdil svoj zmysel pre citlivú analýzu ľudských vzťahov. Jeho životopisec Dubin presne vie, že manželka Kitty sotva pochopí prínos mladej Fanny pre pohodu a kvalitu manželovho života, no nevie sa odhodlať k radikálnemu rozhodnutiu. Radšej klame a zmieta sa medzi túžbou po samote (čo v jeho predstavách znamená život s Fanny) a zodpovednosťou k žene, s ktorou sa na základe racionálneho rozhodnutia pred rokmi oženil. Spätne analyzuje svoj život, svoju schopnosť milovať, dávať, stotožniť sa s druhým. Porovnáva svoju situáciu s výrokmi, skúsenosťami, ale aj s obyčajnými životnými návykmi ľudí, o ktorých písal, píše či iba jednoducho čítal. Je totiž presvedčený, že písanie životov iných môže byť prípravou pre vlastný život, môže byť cestou k poznaniu "ďalšieho priestoru svojho osudu". Verí, že svojou profesionálnou orientáciou "prehĺbil, rozšíril hranice svojho života". Životopis v jeho teórii učí človeka, čo je to život, vedie k premýšľaniu. Až poznaním iných človek poznáva seba. A Dubin to robí predovšetkým cez hlásateľa obrodnej moci novej sexuality Davida Herberta Lawrencea, o ktorom práve píše. Kniha sa mu však nedarí, tak ako sa mu v danom čase nedarí ani život. Aj preto životopisec vníma seba ako "osamelého a izolovaného človeka, ktorého prirodzenosť bola potlačená tým, ako žil, a životmi, ktoré popísal". Hoci je to intímny príbeh, emocionálna rekapitulácia a intelektuálna sebaanalýza Malamudovej postavy pevne kotvia v spoločenskom kontexte Spojených štátov začiatku sedemdesiatych rokov. Postava Dubinovho nevlastného syna nastoľuje aj otázku dezertérov z vietnamskej vojny ukrývajúcich sa v neutrálnom Švédsku. Záver napokon vyústi do kŕčovitej a nadbytočnej ideologickej zápletky Geraldovho zapojenia sa do sovietskej špionážnej služby a do stykov s ruskými židovskými disidentmi. Dcéra Maud, otvorene sa hlásiaca k svojmu židovstvu, si vlastný citový život skomplikuje tak, že Dubin sa neovládne a otvorene prejaví rasové predsudky voči jej černošskému partnerovi, ktorý je navyše ženatý a dokonca ešte o niečo starší než Dubin sám. Ani módny zenbudhizmus Maud nepomáha, zato s otcom si podiskutuje na tému aktuálnej aféry Watergate a impeachmentu prezidenta Nixona. Sme teda v roku 1974, ale román dejovo zachytáva obdobie zhruba troch rokov. Na ich pozadí a v rámci živo a zaujímavo napísanej knihy má čitateľ šancu sledovať príbeh, v ktorom sa strieda vážnosť s neviazanosťou, irónia s lyrickým pátosom. Bernard Malamud patril k špičke.
DANA KRŠÁKOVÁ
(Autorka je literárna kritička)
