"V roku 1945 vládol Nemecku stále Hitler," povedal britský premiér Tony Blair v rumunskom parlamente začiatkom mája, mesiac predtým, ako sa vojna v Kosove skončila stiahnutím Srbov. "V priebehu desiatich rokov obnovilo demokraciu, znovuvybudovalo mestá, vstúpilo do NATO a stálo pri zrode dnešnej Európskej únie." "Srbsko môže tiež vstúpiť do svetového spoločenstva," pokračoval Blair. "Táto perspektíva sa stane realitou len vtedy, keď bude skorumpovaná diktatúra zvrhnutá a do bývalej Juhoslávie sa vráti skutočná demokracia." Inými slovami, bol to jediný zlý muž - Slobodan Miloševič, a nie všetci Srbi, kto nesie zodpovednosť za etnické vojny, ktoré v 90. rokoch zničili takmer každú časť bývalej Juhoslávie (s výnimkou samotného Srbska). Zbavte sa Miloševiča, hovorí Blairovo posolstvo, a budete ekonomicky i politicky rehabilitovaní rovnako rýchlo ako Nemecko po druhej svetovej vojne. Táto jednoduchá analógia však obsahuje isté problémy, ktoré spochybňujú Blairovu predpoveď. Prvým je, že Miloševič nie je len diktátor, hoci jeho oponenti to občas tvrdia. Podobne ako Hitler vládol so širokou podporou svojich ľudí, zvlášť v čase vojen, ktoré spôsobil. Potom je tu problém falošného sebavedomia, presne ako to bolo v Nemecku. Prvou obrannou reakciou v mysliach väčšiny Srbov je odmietanie masakier spáchaných v ich mene. Ďalšou, opačnou obrannou reakciou je vyhlasovanie, že Srbsko k tomu donútili zahraničné intrigy. Treťou obranou sú tvrdenia, že obete zabíjania a vyháňania boli podľudia, moslimskí fanatici, ktorých nevysvetliteľná nenávisť voči Srbom z nich urobila smrteľné nebezpečenstvo pre srbský národ. U Srbov je pomerne bežné prejsť touto škálou úvah v priebehu desaťminútového rozhovoru.
Potiaľ je analógia so stavom mysle väčšiny Nemcov v roku 1945 dosť podobná. Nazrite do pozoruhodnej knihy Daniela Goldhagena Hitlerovi ochotní kati, ktorá vyšla pred troma rokmi, a nájdete takmer kompletný opis stavu mysle Srbov v roku 1999. Rozsah zabíjania bol v tomto prípade omnoho menší ako v nacistickom holokauste, ale spoluvina, odmietanie a racionálne zdôvodňovanie sú rovnaké. Nemecko sa však za desať-pätnásť rokov z toho dostalo nielen ekonomicky, ale aj morálne. Vina bola uznaná, vina bola potrestaná a podrobné štúdium psychológie a politiky, ktorá umožnila holokaust, sa stala obligátnou súčasťou vzdelania každého mladého Nemca. Prečo potom nemôže Srbsko urobiť to isté?
Môže, ale pravdepodobne to neurobí, pretože medzi Nemeckom 1945 a Srbskom 1999 je jeden kľúčový rozdiel. Nemecko bolo donútené v roku 1945 podpísať bezpodmienečnú kapituláciu: celú krajinu obsadili cudzie armády a na istý čas nemecký štát prakticky zmizol. Ak aj Miloševič padne, neexistuje možnosť, že by sa rovnaký proces politickej a morálnej obnovy vyskytol v Srbsku. Napriek menej ako 5000 obetiam a zničeným mostom a továrňam v dôsledku vzdušných útokov, ktoré prebiehali v znamení úpornej snahy minimalizovať civilné obete Srbi dnes ľutujú oveľa viac sami seba, ako 200-tisíc mŕtvych a dva milióny tých, ktorí stratili domov v Bosne v dôsledku srbskej politiky, nehovoriac o milióne Albáncov, ktorí boli nedávno vyhnaní z Kosova.
Žiadny z Miloševičových možných následníkov sa nepokúsi zmeniť ich náhľad - a nijakí zahraniční uchádzači o túto prácu nie sú. To znamená, že zatiaľ, čo tu môže byť demokratizácia a dokonca ekonomická obnova, Srbsko zostane dlho uväznené v hlbokej historickej krivde, ktorá s odmietaním pravdy o vlastnej minulosti zničí i jeho budúcnosť. A jediná vec, ktorou môže vonkajší svet pomôcť, je zasypať Srbov ekonomickou pomocou v nádeji, že budúca generácia sa bude cítiť natoľko súčasťou Európy, že rozbije putá viny a odmietania, ktoré väznia jej rodičov.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
