ým názvom Sud s pušným prachom vyhral vlani európsku Cenu kritiky za najlepší film a medzinárodnú Cenu kritiky v Cannes a stal sa tiež oficiálnym kandidátom Juhoslávie na amerického Oscara v kategórii cudzojazyčných filmov.
Po jazde taxíkom nasleduje noc navzájom pospájaných aktov násilia, teroru a poníženia, jedno horšie ako druhé, všetko páchané obyčajnými ľuďmi a gradujúce až k ničivému výbuchu. Boxer zabije svojho najlepšieho priateľa, potom terorizuje ženu vo vlaku. Ona na to oboch - seba i útočníka - vyhodí do vzduchu granátom, ktorý dostala od svojho nebohého priateľa-vojaka. Vodič, ktorého volkswagen nabúral mladík, zničí chlapcovo auto, potom ide do jeho domu a všetko rozbije, zatiaľ čo ponížený otec-srbský utečenec z Bosny modliká - "prosím, môžeme to vyriešiť". Nič sa, samozrejme, vyriešiť nedá, pretože toto je Balkán, toto je Srbsko Slobodana Miloševiča, toto sú 90. roky, toto je šialená krajina - to je, aspoň sa zdá, posolstvo režiséra filmu Gorana Paskaljevič (52).
Vo filme často niekto zapne rádio a hlásateľ hovorí o varovaniach Európy Miloševičovi, aby zastavil násilie v Kosove - film samotný však nepotrebuje predkladať politické komentáre. Koncom júla bude mať Paskaljevičovo dielo premiéru v USA - on sám je hrdý na to, že toto je prvý film z JZR, ktorý videli vo všetkých krajinách bývalej federácie, pričom premiéru mal v bosnianskom Sarajeve. V Srbsku ho videlo asi 600-tisíc divákov, z toho 250-tisíc v Belehrade, kde ho uviedli bez akejkoľvek reklamnej kampane. Nie každý je však filmom nadšený, poznamenáva jeho režisér. Oficiálnej juhoslovanskej tlači sa nepáčil. "Tvrdia, že hanobí Srbsko. Hovoria, že keby som mal česť, zabil by som sa. Možno iba reagovali na niektoré rozhovory v novinách, v ktorých som kritizoval Miloševiča."
Paskaljevič, ktorý žije v Paríži a Belehrad pravidelne navštevuje, je podobne ako mnoho srbských intelektuálov, kdesi "medzi". Je proti Miloševičovi a chce, aby padol, je však tiež proti bombardovaniu NATO, ktoré veci zhoršilo a zasiahlo nevinných ľudí. A je proti Kosovskej oslobodzovacej armáde, nazýva ju bandou maoistov, ktorí nastolia totalitu hneď, ako na to dostanú príležitosť. "Niektorí hovoria - ukazujete čierny obraz našej spoločnosti, a ja vravím, s….. na socialistický realizmus, toto je poctivý film. Každý si osvojil príšerné násilie, špirálu násilia."
"Nemyslím si, že násilie je v génoch, ale podmienky, v ktorých sme žili posledných desať rokov, vytvorili atmosféru násilia. Belehrad bol pred pätnástimi rokmi najbezpečnejším mestom v Európe. Pred bombardovaním NATO to bolo mesto plné násilia. Je tu násilie medzi priateľmi, rodinami, násilie na uliciach a na pracovisku." Mladí ľudia sa na jeho film len tak hrnú, urobili zo snímky kultovnú záležitosť, všimol si však, že mnohí sa naň idú zasmiať. "Mladí ľudia sa smejú, keď vidí môj film, a keď som sa ich pýtal prečo, povedali - realita je ešte horšia." (REUTERS)
