"Neraz sa nás pýtajú, prečo Fermáta hrá inštrumentálnu hudbu, prečo nespieva. Na to je veľmi jednoduchá odpoveď - nikdy sme si nekládli za cieľ prispôsobiť sa niečomu, podobať sa na toho či onoho," približuje filozofiu skupiny, ktorá si pred pár dňami pripomenula už štvrťstoročnicu svojej existencie, basgitarista Fedor Frešo. Po šnúre koncertov na strednom Slovensku, na bratislavskom Propeleri a v pondelok na oslavách na Devíne nasleduje krátky dovolenkový výdych, no už v auguste sa opäť zíde v štúdiu pri dokončovaní ďalšieho cédečka. Po siedmich vinylových LP platniach a dvoch CD albumoch má zatiaľ pracovný názov Fermáta 10. "Pravda, nedá sa žiť len z nahrávok, to nemá zmysel tak, ako nemá zmysel len koncertovať a nič nenahrávať. Preto na novú sezónu už máme konkrétne plány," pokračuje F. Frešo, ktorý nielen ako basista excelentne "tvrdí muziku", ale je aj akýmsi stmeľovateľom kapely, iniciátorom a neoficiálnym manažérom. Medzníkom v histórii Fermáty bol rok 1984 a album Ad libitum, ktorý sa absolútne vymykal z Frešom proklamovaného charakteru skupiny - bol totiž pesničkový (na obhajobu Fedora Freša treba doplniť, že v tom čase so skupinou nehral). "Vokalistami boli vtedy Juraj Bartovič a dnešný operný spevák Dalibor Jenis," spomína líder skupiny, jej zakladateľ, sólový gitarista a člen všetkých doterajších zostáv František Griglák, "a pri tomto albume som si uvedomil, že tadiaľto cesta nevedie." To bol aj koniec prvého obdobia kapely, ktorá sa potom objavovala už menej pravidelne. "Ale aj tie obdobia, keď Fermáta nie je až tak veľmi na očiach, sú tvorivé. Počas nich komponujem nové skladby, občas sa riešia otázky zloženia skupiny, manažmentu, vydavateľov. Rozhodne to nie sú prestávky samoúčelné," zdôrazňuje F. Griglák. "Nik netvrdí, že až do penzie budeme spolu, ale aj keby sme sa zasa načas rozišli či chvíľu odmlčali, tak naše (hoci prerušované) spoločné fungovania s Ferom nie sú ojedinelými výkrikmi. Dôvodov na nefungovanie je tisíc, dôvod na fungovanie je len jeden. Fermáta je stálica a v živote kapely, ktorá existuje toľké roky, ani občasné prestávky nemožno vnímať dramaticky a osudovo. Neznamenajú koniec, ako je to pri sezónnych a módnych kapelách," dopĺňa frontmena jeho basgitarista, inak obaja tiež bývalí spolupútnici Mariána Vargu či Pavla Hammela v legendárnych skupinách Prúdy a Collegium musicum. Spoločná minulosť k sebe z času na čas vracia týchto muzikantov, ktorí majú na svedomí vznik modernej slovenskej rockovej hudby (pravda, nemenujúc všetkých, ale nezabúdajúc na predčasnú a nenávratnú stratu Deža Ursinyho, s ktorým práve Fedor Frešo zažil jeho najhviezdnejšie časy v skupine Soulmen), a tak si Frešo a Griglák napríklad nedávno zasa zahrali s Hammelovými Prúdmi. Obaja sa pri spomienke na toto intermezzo nezávisle od seba nevyhli slovkám "oddychové a milé", a že nešlo len o zdvorilosť, dokazuje aj fakt, že Griglák zložil pre nové Hammelovo CD tri skladby. Pravda, Griglákova autorská aj interpretačná potencia je obdivuhodná, je vyhľadávaným skladateľom i štúdiovým hráčom, spolupracoval na albumoch Lehotského, Haberu, Grigorova a mnohých ďalších. "Obdivujem Fera, je to posledný čistokrvný bigbiťák v tomto meste, je možno jediný alebo jeden z mála, ktorí nestratili ani centimeter zo svojej tváre. On bral bigbít najpoctivejšie, ako sa dalo. Myslím tým na úlety mnohých muzikantov, ktorí si - čo bolo kedysi veľmi v móde - išli zarobiť trebárs kvôli lepšiemu nástroju či aparatúre na Západ, lenže často tá ich cesta už nemala návrat. Fero Griglák sa bez toho dokázal zaobísť, i keď, samozrejme, nikdy sa mu nepodarilo zarobiť nejaké veľké peniaze. Jeho umelecké majstrovstvo je však na takej výške, že ho napriek tomu dokázalo ako-tak uživiť," skladá hold svojmu kapelníkovi Fedor Frešo. Ten v čase, keď práve nie je s Fermátou, hrá v rôznych hudobných formáciách, na klasickej base v džeze - najradšej je to swing či dixieland, sporadicky účinkuje aj s folkovými muzikantmi. "Mám veľa záujmov, ale všetky sú také čiastkové," vraví "manažér z donútenia", ktorý si vždy pred koncertom praje prilákať aj to publikum, "ktoré nás ešte nepozná". "Oveľa ťažšie je nájsť si nových ľudí, ako počítať s tými starými. Naši rovesníci, ktorí nás počúvali pred dvadsiatimi rokmi, tým sa už veľmi na koncerty chodiť nechce. Doba je zlá, a ak sa nepodarí nájsť sponzora a niekto sa naozaj netrafí do vkusu mladého publika a nestane sa módnou vecou, tak to má ťažké. Lenže zasa - jeden rok budú mladí chodiť na jednu kapelu a druhý rok už na tú kapelu nepríde nikto. Aj to sa môže stať, a preto Fermáta hrá muziku, ktorú nehrá nikto iný. Je to také out standing, a tak to pravdepodobne aj má byť."
ALEXANDER BALOGH
