m. Berte to však tak, že je to prípravná fáza k veľkej teoretickej štúdii, ktorú o ňom raz napíšem. (To je geniálna myšlienka: najbližších dvadsať rokov získam reputáciu ako Ten, čo chystá monografiu o Hessem!) Hermann Hesse totiž v diele Hra so sklenými perlami nazval našu dobu "fejtónovým vekom" a nie je to veru lichotivé označenie. (A to ešte v dobe cteného pána Hesseho neexistovali také kultúrne patvary, ako je talkshow, gala večery, prenosy z parlamentu, "krsty" kníh a cédečiek alebo reklamné akcie nadnárodných monopolov.) Čítajme, čo Hermann Hesse píše o fejtónoch: "Obľúbeným obsahom týchto článkov bývali anekdoty zo života slávnych ľudí, tituly zneli napríklad Friedrich Nietzche a ženská móda z roku 1870, Obľúbené jedlá skladateľa Rossiniho alebo Úloha psíčka maznáčika v živote veľkých kurtizán." A ďalej: "Ak zmenil nejaký slávny obraz majiteľa, ak bol vydražený nejaký vzácny rukopis, ak zhorel nejaký starý zámok, ak bol nositeľ starého šľachtického mena zapletený do nejakého škandálu, potom sa čitatelia v tisícoch fejtónov nedozvedali iba tieto skutočnosti, ale už toho dňa sa im dostávala záplava anekdotického, historického, psychologického, erotického a iného materiálu na danú tému." Fuj! Na hlavu fejtónu sa z pera Hermanna Hesseho znieslo toľko hany, že by sme tento útvar mali možno premenovať na fujtón. A predsa sa mi zažiadalo aj napriek nepochybne jasnozrivým postrehom pána Hesseho rozvíjať v novinách tento žáner. Mám na to jediný dôvod: noviny na celom svete prinášajú každý deň toľko informácií, ktoré sa ukážu (alebo neukážu) čiastočne pravdivé, viac-menej pravdivé, relatívne pravdivé, tak pravdivé, akotolensituáciaumožnila, toľko výrokov, ktoré sa v nasledujúcom čase dementujú spôsobom priam dementným, toľko názorov bez názoru, toľko zaručených správ bez záruky, toľko vyhlásení a odhlásení, toľko právd, ktoré sa vydávali za originál, že mi to začalo byť podozrivé. A tak som začal písať fejtóny.