álneho písania na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Prednášal, vyučoval a recitoval ukážky z vlastnej tvorby aj v mnohých ďalších mestách sveta: vo Viedni, v Prahe, Belehrade, Sarajeve, Benátkach, Moskve, Paríži, Pekingu či Tokiu. Od svojej prvej návštevy Prahy v roku 1992 každoročne vedie prázdninové kurzy poézie a semináre tvorivého písania na Karlovej Univerzite. Len na Slovensko chodí akoby inkognito. Odtiaľto totiž pochádza.

Na viacerých univerzitách vyučujete tvorivé písanie. Dá sa písanie naučiť?

"Určite nie. Nikoho nenaučíte vnímať. To musí mať človek vrodené - vnímať život okolo seba - utrpenie, bolesť, radosť. Ale naučiť sa dá citlivosť, teda schopnosť nájsť zmysel toho, čo je remeslo. A to robíme. V skutočnosti neučíme písať, učíme iba techniky, ktoré by mali poznať."

Ktorí známi americkí spisovatelia absolvovali takéto kurzy?

"Podobných kurzov sa zúčastnili takmer všetci mladí súčasní spisovatelia, ale neviem, nakoľko sú známi. Napríklad John Irving, autor románu Svet podľa Garpa, študoval na Iowskej univerzite, George Lucas, autor Hviezdnych vojen, promoval v mojej triede, v rámci nášho programu napísal John Milius scenár k Apokalypse. Zo starších spisovateľov snáď Flannery O‘Connorová, tiež absolventka Iowskej univerzity."

Ako by ste priblížili históriu týchto kurzov?

"Oficiálne kurzy sa rozbehli najskôr na Iowskej univerzite. Ale už v Európe 20. storočia boli predchodcami dielní tvorivého písania kaviarne. Stretávali sa v nich spisovatelia a najrôznejší umelci. Tieto miesta sa stali centrami oných priateľských komunít, kde básnici i prozaici rozprávali o svojich dielach, navzájom si tvorbu komentovali či kritizovali. Spojené štáty nikdy kaviarenský život nemali - možno s výnimkou New Yorku a niekoľkých ďalších miest ako San Francisco."

Boli univerzity akousi náhradou za kaviarne?

"Možno. Fakt je, že niekedy koncom 40. rokov sa univerzity rozhodli zamestnať spisovateľov. Dovtedy sa na univerzitnej pôde nevyskytovali, iba občas také osobnosti ako Robert Frost či Robert Penn Warren. Boli to však jednotlivé prednášky či semináre."

Hovoríte o dielňach čo to znamená?

"Dielne poskytujú predovšetkým pocit komunity, kde sa začínajúci spisovatelia môžu stretnúť s akýmsi mentorom, teda učiteľom, ktorý svoje diela naozaj publikuje. Termín dielňa je dôležitý, pretože tu pracujeme na svojich materiáloch, niečo tam budujeme - trebárs poviedku."

Má v dnešných časoch poézia vôbec zmysel?

"Určite. Vo veku komunikačného šoku sa vzdialenosti zmenšujú na minimum, ale ľudia akoby sa od seba vzdaľovali. A poézia ľudí, dúfam, zbližuje. Keď má človek v ruke knižku poézie, dotýka sa jej. Stále je to ešte akési mystérium."

Ako ste sa ocitli v Los Angeles?

"V roku 1973 som odtiaľ dostal ponuku, vybral som sa za prácou. Dodnes tam žijem. Venoval som sa scenáristike, píšem eseje i kritiky. Hoci som vždy dával prednosť poézii, moje smerovanie bolo príliš akademické - aspoň tak to vnímam z odstupu.

Ste členom Ruskej akadémie vied. Prečo ste navštevovali Sovietsky zväz za komunizmu?

"V roku 1985 ma pozvali na 1. medzinárodný festival poézie do Moskvy, spolu s Bobom Dylanom a Robertom Blyom. Túto akciu už inicioval Michail Gorbačov."

Vystupovali ste verejne?

"Áno. Bol to neuveriteľný zážitok. Priamo ma počúvalo desaťtisíc ľudí a 80 miliónov cez televíznu obrazovku."

Máte obľúbených autorov?

"Som stará škola. Thomas Elliot, Dylan Thomas, Robert Frost, Walt Whitmann, Rilke či symbolisti. Ale aj Jevtušenko či Miroslav Holub, ktorých som poznal osobne."

Chodíte každoročne do Prahy, ale boli ste aj na Slovensku?

"Po prvý raz, keď som mal 14 rokov."

A Praha?

"To bola náhoda. V roku 1991 prišiel do USA Václav Havel, aby som prevzal čestný doktorát. Viedol som kurzy na Karlovej Univerzite. V roku 1994 som tu s Arthurom Millerom a niekoľkými básnikmi čítal svoje verše."

Máte toho priveľa - prednášate na univerzite scenáristiku, píšete scenáre, divadelné hry, poéziu, eseje, kritiky. Čomu dávate prednosť?

"Všetko vychádza z poézie. A všetko má imaginatívne korene. Je za tým svet, ktorý som zažil v rodine. Mám asi podobné korene ako Andy Warhol. Čosi so mnou museli urobiť aj návštevy na Slovensku, keď som bol chlapec. Všetko sa v človeku ukladá ako vrstvy, a keď príde príhodná chvíľa, vypláva to na povrch. V mojom prípade je to zrejme poézia."

Prednášate v Prahe, chodíte na Slovensko. Poznáte slovenskú kultúru?

"Hoci som viac doma v českej kultúre, poznám napríklad poéziu Janka Kráľa, tvorbu Dominika Tatarku, videl som Hanákove, Jakubiskove či Šulíkove filmy, ale aj Borušovičovej Modré z neba."

Hovorili s vami rodičia po slovensky?

"Doma sme mali slovenské knihy, ale rozprávali sme šarišským nárečím. Ako deti medzi sebou sme neskôr hovorili po anglicky."

Z akej rodiny pochádzate?

"Pochádzam z 13 detí, 6 z nich sa narodilo na Slovensku. Moji rodičia prišli do USA z okolia Humenného v roku 1929 a usadili sa v Pittsburgu, kde som sa narodil. Otec pracoval v oceliarňach ako väčšina jeho krajanov. Mal som šťastie na učiteľov. Ako 22-ročný som vyhral poetický konkurz, neskôr mi uviedli v New Yorku dve divadelné hry, písal som eseje a uveril som tomu, že možno niečo vo mne je."

LADISLAV VOLKO

(Autor je publicista)