mi čitateľov aj odborníkov hneď niekoľkých hudobných časopisov a Wynton bol pasovaný za trubkára a jazzmana roku. Jeho otec Ellis je klavirista a spoločne so starším Wyntonovým bratom Branfordom od roku 1985 hrali v Kvintete. Prvú trúbku vraj Wynton Marsalis dostal ako malý chlapec, seriózne sa jej však začal venovať až v dvanástich rokoch na strednej škole. Počas štúdia hrával v malých orchestroch. V osemnástich rokoch odišiel do New Yorku, kde študoval a v lete roku 1980 sa stal členom Art Blakey‘s Jazz Messengers. O rok neskôr už podpisuje zmluvu s nahrávacou firmou Columbia Records. Okrem vystupovania s jazzovými kapelami komponuje baletnú hudbu, spolupracoval s Americkým tanečným divadlom Alvin Ailey. Zaujíma sa aj o komponovanie hudby k filmom a interpretovanie vážnej hudby. Dnes ho hudobní kritici nazývajú veľkňazom jazzového neoklasicizmu a akejsi eklektickej syntézy. Novým stelesnením Milesa Davisa či Gilla Evansa z čias, keď boli na vrchole slávy. Tento rozhovor poskytol SME pred niekoľkými dňami po svojom viedenskom koncerte.

Môžete nám niečo povedať o svojej rodine?

"Viete už všetko. Bolo nás šesť bratov, otec bol hudobník a miloval jazz."

Nenapadlo vás niekedy vytvoriť rodinnú skupinu?

"Nie. Otec to nemal rád. Pripadalo by mu to hlúpe."

Prečo ste si vybrali trúbku?

"Kedysi mi ju daroval otec."

Kto vás najviac inšpiroval, Miles Davis, Louis Armstrong, Dizzy Gillespie?

"Aj Miles Davis, ale hlavne Freddie Hubbard a každý, kto hral tak skvele ako on."

Ktorý nástroj by ste si vybrali, keby ste nemali trúbku ?

"Asi klavír. Sú na ňom všetky tóny."

Charlie Parker vraj cvičil šestnásť hodín denne. Aj vy?

"Myslím, že to nie je pravda. Možno to robil niekedy v šesťdesiatych rokoch legendárny saxofonista Coltrane. Ale pre mňa by to nemalo význam."

Môžete nám niečo povedať o svojej spolupráci s Artom Blakeym?

"Bol jediný, s kým sa vtedy dalo hrať jazz. Nikto iný nebol. Osemdesiate roky v hudbe neboli bohviečo. Hrať s ním bol jediný spôsob, ako sa niečo naučiť."

V roku 1982 ste hrali v kvartete Herbieho Hancocka.

"Áno, ale Hancock hral jazz len z času na čas a Art Blakey ho hral stále. Herbie Hancock hral pop, a nie jazz. Ale Art Blakey bol veľký jazzman.

S Artom Blakeym ste na začiatku 80-tych rokov hrávali v newyorských kluboch. Aká tam vtedy bola atmosféra?

"Bola to nuda. Vlastne sa nič nedialo. Vyzeralo to, akoby si pár hudobníkov ladilo svoje nástroje. Bolo ťažké niečo hrať, pretože na nás chodilo málo ľudí. Dnes je to už celkom iné a lepšie."

Pozorujete rozdiel medzi americkým a európskym publikom?

"Nie. Publikum mi splýva."

V roku 1987 ste sa podieľali na založení programu Jazz v Lincoln Centre. Zameriavate sa tam na výchovu mladých hudobníkov. Akí sú?

"Dodnes robíme veľa rôznych programov, či už vystúpení pre deti alebo koncertov. Sú skvelí, baví ma to."

V roku 1997 ste nahrali trojhodinové oratórium Blood on the Fields, za ktoré ste ako prvý jazzman vôbec dostali Pulitzerovu cenu. Ako by ste ho charakterizovali?

"Album tvoria piesne. Piesne o otroctve, o minulosti, ale aj o prítomnosti."

Aký význam má pre vás cena, ktorá bola až dovtedy udeľovaná skladateľom z oblasti vážnej hudby?

"V ten večer to bolo krásne. Ale keď som sa ráno zobudil, všetko bolo ako predtým. Zasa som musel pracovať. Je to niečo podobné, ako keď idete s dievčaťom na rande."

Hovorí sa, že Jon Hendricks, s ktorým ste na albume spolupracovali, je najlepší jazzový spevák. Je to tak?

"Áno. Jon Hendricks je jednoducho najlepší."

Udelili vám čestné doktoráty na mnohých univerzitách - Yale, Princeton, Columbia. Znamená to pre vás niečo?

"Asi toľko, ako keď sa pozeráte na promócie iných. Je to zábava."

V roku 1996 vás časopis Time vybral medzi 25 najvplyvnejších Američanov.

"Áno? Ja o tom nič neviem."

Patríte medzi najlepších profesionálov v oblasti hudby. Vaša hra je povestná perfekcionizmom a mnohým mladým trubkárom spôsobuje komplexy.

"Každý hrá tak, ako hrá. A hrá tak, ako počuje. Ja sa pri improvizácii riadim iba sluchom."

Aký štýl máte najradšej?

"Vždy som chcel hrať rôzne štýly. Mám veľa inšpirácií a nikdy som nemal problém, čo hrať. Základ je pre mňa však blues a swing. A vždy ešte existuje niečo, čo sa hrať dá. A to hrám ja."

Nelákali vás experimenty?

"V akom zmysle?"

Napríklad, ako keď Miles Davis hral pol hodiny sám pred publikom.

"Nie, nikdy som nemal dôvod experimentovať."

Máte rád elektronickú hudbu?

"Nie. Teda nie veľmi. Uprednostňujem akustické nástroje. Elektronické majú zvuk, čo nemám rád."

Hrávate pravidelne až 120 koncertov za rok. Nie je to priveľa?

"Je to môj džob. To, čo chcem robiť. Každý koncert je iný. Aj keď hrám jeden program, hrám ho vždy inak."

Prečo ste sa rozhodli hrať po celý rok 1999 len hudbu Duka Ellingtona?

"Lebo je to sto rokov od jeho narodenia. A aj preto, že jeho hudba je úžasná. Je to to najlepšie z jazzovej hudby 20. storočia."

Čo ste ešte o jazze nikdy nepovedali?

"Že veľa z toho, čo si o jazze prečítate, sú hlúposti."

PETER HODÁL

(Autor je študent)