štart v NHL. Mal však iba osemnásť a odvtedy dávno vyrástol z korčúľ zázračného bezstarostného dieťaťa. V sobotu na trávniku tenisového areálu Slávie Agrofert STU v Petržalke sa v prestávkch tenisových duelov skrýval pred prudkým slnkom a ochotne, v duchu svojej hernej kreativity, otváral ľahšie i vážnejšie témy. Na slávnostnom vyhlásení potom odovzdal J. Jágr v mene všetkých hokejistov-tenistov do rúk Petra Dvorského, zastupujúceho nadáciu svojej maželky Harmony pre mentálne postihnuté deti, šek na stotisíc korún s pokojnými slovami bez pátosu: "Charitatívnych akcií nikdy nie je dosť. My, čo sme dostali zdravie a talent, to jednoducho musíme každým možným spôsobom vrátiť tým, ktorým to chýba."

Keď ste sa v lete v roku 1991 vrátili po prvej sezóne z Pittsburghu s prsteňom držiteľa Stanley Cupu očarený atmosférou NHL a partiou okolo fenomenálneho kapitána Lemieuxa, s mladíckym nadšením ste sa zastrájali, že urobíte všetko preto, aby ste sa raz stali najlepším hokejistom na svete. Prvým konkrétnym krokom bola vtedy dávka päťsto drepov denne. Po skončení tejto sezóny ste získali najcennejšiu individuálnu Hart Trophy, čo znamená oficiálny titul najlepšieho hokejistu sveta. Ako ste na tom s drepmi dnes?

"(Búrlivý smiech). To je už dávno preč. Drepy som si dával najmä v lete pred sezónou, ale teraz najradšej nerobím nič s vyloženými nohami."

Je Hartova trofej pre vás najcennejším úspechom, alebo pre vás znamenali viac dva triumfy v Stanley Cupe, či olympijské zlato z Nagana?

"Hartova trofej je, prirodzene, najcennejšie individuálne ocenenie. Ale hokej je kolektívny šport, preto si viac vážim víťazstvá v Stanley Cupe a v Nagane. Ťažko však medzi nimi určiť poradie. Na olympiáde potrebujete mať šťastie, ak raz prehráte, idete domov. V Stanley Cupe je to spravodlivejšie, súpera musíte zdolať štyrikrát, aby ste postúpili ďalej. Vyhrá naozaj najlepší."

Ako sa zmenil Jaromír Jágr od svojho prvého triumfu v Stanley Cupe pred ôsmimi rokmi?

"Som starší, skúsenejší, pokojnejší, sebavedomejší."

Pittsburgh Penguins nedávno zmenili majiteľa. Ako to vnímate?

"Som rád, že sa novým majiteľom stal práve Mario Lemieux. Urobil pre klub veľa, keď ešte hrával. Bez neho by sa asi v Pittsburghu veľký hokej nehral. Kým ho draftovali Penguins, nechodil na hokej skoro nik, možno päťtisíc divákov. On ho v meste spopularizoval, bol strojcom dvoch Stanley Cupov a teraz vlastne zachránil hokej druhýkrát. Želám mu veľa šťastia, dúfam, že sa mu podarí kúpiť ešte niektorých hráčov, aby sme znovu vyhrali Stanley Cup."

Čo vám k tomu v súčasnosti chýba?

"V poslednej sezóne sa u nás udiali výmeny, ktoré nám prospeli. Máme najtalentovanejších útočníkov v celej NHL. Potrebovali by sme iba zlepšiť ofenzívnu fázu obrancov, možno zmeniť aj taktiku. V play off musí nutne zachytať gólman a treba mať viac šťastia."

V Pittsburghu sa po vašom príchode výrazne presadili ďalší českí hokejisti. Šlégr, Martin, Straka, Lang, Nedvěd, Jan Hrdina, na rade sú Skrbek, Rozsíval. Očividne zaúradovala pozitívna skúsenosť s angažovaním Jágra.

"Keď som v roku 1990 prišiel do Pittsburghu, bol som vôbec prvým Európanom v tomto klube. Bolo to pre mňa naozaj ťažké. Najväčším handicapom bol jazyk. Nevedel som po anglicky a ja považujem komunikáciu medzi ľuďmi za najdôležitejšiu vec. Platí to nielen v jazykovo odlišnom prostredí, ale aj v partnerských a rodinných vzťahoch. Navyše som mal vtedy osemnásť a bolo mi strašne smutno za rodičmi a kamarátmi. Vtedy ma zachránil Jirko Hrdina. V čase, keď som mal najväčšiu krízu, ho trejdovali z Calgary do Pittsburghu a zrazu som získal človeka, s ktorým som sa mohol pozhovárať, a začal som sa cítiť na ľade i v kabíne ako doma."

Mali ste po príchode do Penguins problémy s vtedajšími hviezdami?

"S hviezdami nikdy, tie sa o mňa skvele postarali. Skôr s tými, ktorým som konkuroval v boji o miesto. Vedeli byť nepríjemní, ale dnes tam už nie sú. Veľmi som to však nevnímal, lebo som spočiatku neovládal reč. Ale keď je človek bystrý, spozná na výrazoch tváre, o čom sa kedy rozpráva. Ťažšie to však znášala mamička. Keď ma videla vychudnutého, prišla za mnou do Pittsburghu a jej kuchyňa všetko rýchlo dohnala."

Cítite sa v Amerike doma?

"Nie, doma je v Kladne."

Najlepší hráči sú na ľade logicky najväčšími ťahúnmi, čo je na druhej strane najväčšia záťaž pre klubový rozpočet. Dokážete si predstaviť, že by vás vymenili niekam inam?

"Iste, výmeny v NHL sú bežná vec. Pre mňa by to bolo jednoduché, lebo som slobodný a bezdetný. Zbalím si kufre a idem ďalej. Rád by som však ostal v Pittsburghu. Keby to prišlo, tak najlepšou zmenou by boli pre mňa veľkomestá - New York Rangers alebo Los Angeles Kings."

Viete si v Los Angeles predstaviť hru v spoločnej formácii so Slovákmi Pálffym a Stümpelom?

"Pokojne. Myslím si, že sa to v najbližšom čase nestane. Aby králi z LA pritiahli do hľadiska divákov, potrebovali novú hviezdu. Kúpili Pálffyho."

Nemrzí vás, že v zbierke trofejí vám chýba titul majstra sveta?

"Netrápim sa tým. Beriem život, aký je. Či sa mi to podarí, alebo nie, je to osud. Dôležité je, aby som preto urobil maximum. Potom je to už naozaj len osud."

V análoch rekordov NHL sa zdá svojimi gólmi a asistenciami Wayne Gretzky nedostihnuteľný.

"Určite. Wayne predbehol hokejový vývoj o dvadsať rokov. Hral súčasný hokej už pred dvadsiatimi rokmi, preto tak výrazne dominoval. Vtedy nemal prakticky žiadnu konkurenciu, robil si na ľade doslova čo chcel. V súčasnosti to už vôbec nejde. Nechcem mu krivdiť, ale jednoducho sú preč časy, keď bolo možné za sezónu urobiť dvesto bodov. Hráči sú rýchlejší, tvrdší a oveľa vyrovnanejší. Konkurenciu zvýšili najmä Európania. Ja si nekladiem žiadnu bodovú hranicu, bol by som rád, keby som ich mal po ďalšej sezóne opäť najviac."

Na posezónnom slávnostnom udeľovaní individuálnych trofejí v Toronte výrazne dominovali európski hokejisti. Je to nezvratný trend?

"Život je ako kolíska. Predtým dominovali zámorskí hráči, teraz európski, ale časom sa to môže znovu vymeniť."

Vás dnes akceptujú ako najlepšieho hokejistu. Ako vidíte špičku vy?

"Šesť-sedem hráčov, z ktorých ťažko môže jeden o druhom povedať, že je najlepší, je na približne rovnakej úrovni. Forsberg, Selänne, Sakic, Lindros, Bure, Ziggy Pálffy."

Predstavte si, že by v Nagane alebo na ďalšej olympiáde v Salt Lake City hralo Československo. Zlatý český tím z Nagana by bol silnejší o Pálffyho, Bondru, Demitru, Šatana, Stümpela, Švehlu. Vy ste v mladosti stihli aj federálnu reprezentáciu. Ako vnímate s odstupom času rozdelenie republiky?

"Ja som ju v sebe doteraz nerozdelil, neberiem to. Dodnes, keď sa ma niekto pýta, odkiaľ som, stále vravím, že z Československa. Rozdelili to politici a ich pohnútky ma nezaujímajú."

Zvykli ste si na Ameriku?

"Beriem ju ako moju prácu. Je to aj dobrá krajina na dovolenku, keď máte peniaze. Keď ich máte dosť, môžete mať všetko, na čo si zmyslíte. Ale narodil som sa v Československu, tu je môj domov. V Európe sa ľudia dokážu viac baviť ako v Amerike. Tam sa každý stará iba o seba, v Európe sú vzťahy viac skupinové."

Čo pre vás znamenajú peniaze?

"Všetci vieme, že bez nich sa žiť nedá. Som človek, ktorý rád robí radosť druhým. A to tiež bez peňazí nejde."

Viete o tom, že ste druhý najbohatší človek v Čechách?

"Hm (súhlasne)."

Máte na finančné záležitosti poradcu?

"Nie, všetko si robím sám. Keby som to niekomu dal na starosť, možno by som bol prvý (smiech)."

V mladosti ste vždy v lete pomáhali otcovi na súkromnom statku s vidlami v rukách. Trvá to ?

"Nie. Už to má na starosti strýko, ale otec mu pomáha. Ja nie, tie tri letné mesiace si užívam voľna."

Máte čas na koníčky, aké ?

"Hobby, že by som napríklad zbieral známky, nemám."

Autá?

"To by som pomenoval skôr ako zlozvyk - rýchle autá."

Koľko ich máte?

"Fakt, neviem, nemám to spočítané. Mám šťastie, že keď sa mi nejaké páči, môžem si ho kúpiť.To nie je problém."

Keby ste chytili zlatú rybku a ponúkla by vám splnenie troch želaní. Aké by boli ?

"Na svete asi neexistuje človek, ktorý by bol absolútne spokojný. Ja sa snažím byť spokojný, ďakujem Bohu za to, čo som dostal. Keby som tú rybku chytil, dal by som ju niekomu inému, kto ju potrebuje viac. Ja by som svoj život nevymenil za nič."

Pri profesionálnom hokeji trpia vzdelávacie ambície. Plánujete to dohnať?

"Dokončil som štvorročné štúdium na strednej škole, ale v čase maturitných skúškok som hral na majstrovstvách sveta v roku 1990 vo Švajčiarsku za československý nároďák. Odložili mi ich na september, ale predtým ma draftovali a odišiel som skúsiť šťastie do Ameriky. Musel som hokeju podriadiť všetko, takže na školu som sa vykašľal. Po určitom čase som si však uvedomil, čo chcem a mám v živote aj iné ciele. Aby si ma ľudia pamätali nielen ako dobrého hokejistu, ale aj šikovného vzdelaného človeka. To je v živote pre mňa dôležité. Preto som sa rozhodol, že dokončím strednú školu a pôjdem na vysokú."

Budúcnosť?

"Chcel by som ju skĺbiť s hokejom, ktorý ma stále baví. Neviem si bez neho predstaviť život. Na druhej strane je však NHL každým rokom stále väčšia drina. Mám dvadsaťsedem rokov, cítim sa na vrchole, nechcem ísť výkonnostne dole. Tá hranica, keď sa to otočí, raz musí prísť. No ešte nie som pripravený."

Budete ešte niekedy hrať v Čechách?

"V roku 2003. Vtedy bude v NHL štrajk a stopercentne bude trvať dlhšie ako ten pred piatimi rokmi, keď sa hráči nedohodli s vlastníkmi, na peniazoch. V sezóne 2003/2004 bude trvať celú sezónu a ja budem hrať v Čechách."

Prečo to viete tak presne ?

"Som predsa génius, nie (smiech)."

Máte rád golf?

"Nie. Na to, aby ste v tom boli dobrý, treba veľa času. Môj čas je drahý na to, aby som po lúkach naháňal loptičku."

Vstúpite niekedy do politky?

"Na to treba byť veľmi múdry a vzdelaný. Mať názor a byť schopný presne odpovedať. V súčasnosti tam ešte nie som, aj keby som si to želal. Na politiku musí byť človek pripravený."

Teraz ste dokázali odpovedať ako politik.

"Keď nie sú debilné otázky, dá sa. (smiech)."

Akú športovú alebo inú osobnosť uznávate?

"Každého, kto niečo dokázal vlastnou vôľou a silou."

Ste veriaci človek?

"Som veriaci, stopercentne veriaci."

VOJTECH JURKOVIČ