Iba pred niekoľkými týždňami sa na knižnom trhu objavila novinka z nakladateľstva Torst. Trojica próz Lubomíra Martínka (1954) Sine Loco/sine anno, Palubní nocturnal a Errata. Tieto Martínkove texty vyšli po prvýkrát v roku 1990, keď ich vo Francúzsku vo svojej Edícii K vydal český básnik Jiří Kolár. Lubomír Martínek patrí k mladšej generácii českej poaugustovej emigrácie. Až do roku 1979, keď odišiel do Francúzska, žil v Prahe. V rokoch 1975 až 1976 bol totálne nasadený v ČKD a neskôr pracoval ako kulisák v Divadle Na zábradlí. V emigrácii vystriedal veľa zamestnaní, bol fotografom, maliarom izieb, nočným vrátnikom, šoférom, námorníkom. Veľa cestoval. Obraz emigranta, človeka bez minulosti, strateného uprostred bezbrehého oceánu slobody a neistoty, sa stal hlavným motívom všetkých jeho próz. S niektorými z nich sa už český a slovenský čitateľ mohol zoznámiť, a to najmä vďaka slovenskému vydavateľstvu Fragment, ktorého je Martínek dvorným autorom. Martínkove prózy pôsobia fragmentárne a neucelene, pretože autor z nich nemilosrdne odstraňuje všetky literárne konvencie a schémy. V urputnej snahe oživiť spoznávaciu funkciu literatúry komplikuje všetky stereotypy v prístupe k okoliu, ale aj k sebe samému. Svet Martínkových próz je šedivý a všedný: autor sa vzdá uceleného literárneho sveta, do seba uzavretej a čitateľa pohlcujúcej fikcie. Vzniká tak roztrieštený, neúplný a vedome nepresný obraz. A táto neistota čitateľovi priamo vnucuje otázky, a to nielen o zmysle literatúry. Foucaultovsky vyznieva autorov obraz ľudskej spoločnosti, nezmyselne z nej trčia odľudštené inštitúcie, obklopené neľudskými a nekonkrétnymi postavami demagóga, diktátora, filozofa, kandidáta, bachara, a iných. Do popredia vystupuje hlavný ne-hrdina, ktorý odmieta všetko povchne zmechanizované a zaváňajúce zmyslupnosťou a ktorý útechu nachádza v úplnej beznádeji. Stretnutie s Martínkom môže niekoho pohoršiť, iným je príjemné. Napokon aj beznádej stojí za pokus. ANIA VILLIONOVÁ

(Autorka je výtvarná teoretička, žije v Paríži)