Súčasný taliansky spisovateľ Antonio Tabucchi zasadil dej svojho románu Pereira sa domnieva do Portugalska konca tridsiatych rokov. Na pozadí nastupujúcej salazarovskej diktatúry pozvoľna rozvíja príbeh redaktora kultúrnej rubriky malých lisabonských novín, ktorého okolnosti prinútia prehodnotiť dovtedajšiu apolitickosť a nahradiť ju odvážnym gestom individuálnej občianskej statočnosti. Tabucchiho Pereira bol vždy presvedčený, že literatúra je to najdôležitejšie na svete. Nezaujíma sa o politiku, chce mať pokoj a nemyslieť na zlo sveta. To všetko mu však v roku 1938, v čase španielskej občianskej vojny a rozmachu fašistických nacionalistických hnutí, nie je dopriate. Pereira zisťuje, že vďaka aktualizácii aj literatúra minulých storočí, ba dokonca tiež nekrológy spisovateľov dokážu byť ideologicky nebezpečné, že aj minulé a mŕtve v sebe skrýva život. Postupne si uvedomí, že ak si chce zachovať dôstojnosť a ľudskú tvár, ak nemá zradiť sám seba, nemôže ako intelektuál mlčať. Aj keď mlčí krajina naokolo. Napíše článok, v ktorom odhalí pravú tvár režimu, a emigruje, aby si zachránil život. Románový dej je v podstate minimálny, navyše sa odvíja pomalým a nenáhlivým tempom a až na dramatický záver je neakčný a usadený, azda rovnako ako jeho starnúci, osamelý a dovtedy stereotypne žijúci protagonista, ktorého vo filmovom spracovaní stvárnil Marcelo Mastroianni. Napriek tomu má kniha spád a dynamiku. Tabucchi sa viac než na dejové zvraty sústredil na priblíženie myšlienok a pocitov svojho protagonistu. V rámci vecnej a formulačne úspornej a strohej románovej kompozície nechal literárneho doktora Pereiru prejsť cestu od úvah o smrti k činu pre život. Tabucchiho román pripomína štýlom protokol, výpoveď (možno svedka, možno obžalovaného, zo svedka sa tu ľahko môže stať obžalovaný), je to záznam toho, čo "činu" predchádzalo. Udalosťou, ktorá veci spätne zvýznamňuje, je práve okamih, keď prestane mlčať a pomenuje veci pravým menom. Kľúčovým výrazom je názvové "Pereira sa domnieva" a cítiť za ním vonkajší, akoby inštitucionálny tlak na presnosť a podrobnosť spomínania. Až tak, že v prípade potreby je možné predložiť vecné dôkazy. Rekonštruovanie toho, ako sa celý príbeh odohral, je vedené so snahou o dôkladnosť a precíznosť, dominuje detailný popis. Napriek tomu sú v ňom prítomné istá neurčitosť a nevysvetliteľnosť. Navyše, je to rekapitulácia výberová, Pereira si akoby vyhradil právo hovoriť len o tých skutočnostiach, ktoré priamo súvisia so samotným príbehom: Tabucchiho autorskou stratégiou je sústredené zachytávanie pocitovej atmosféry nezáujmu, bezmocnosti a napokon aktivistického vzopätia v mene slobodného vyjadrenia názoru. Román nastoľuje viacero stále aktuálnych tém, nerobí to však nijakou manifestačnou formou, skôr skryto a nenápadne. V záverečnej autorskej poznámke Tabucchi uvádza, že Pereira je v Portugalsku meno židovského pôvodu a tým, že svojho protagonistu takto pomenoval, "chcel vzdať poctu ľudu, ktorý zanechal hlbokú stopu v portugalskej kultúre a na ktorom bola v dejinách spáchaná obrovská krivda". Priznáva inšpiráciu konkrétnym človekom a jedným ľudským osudom, jeho literárne dielo je však svojbytnou a presvedčivou umeleckou výpoveďou o univerzálnom ľudskom hľadaní, pokání, voľbe a individuálnom čine. O osobnej zodpovednosti každého jednotlivca za chod dejín, ako o tom napokon hovorí už vydavateľský slogan na obálke knihy. DANA KRŠÁKOVÁ

(Autorka je literárna kritička)