Aj vy ste ako decká tak strašne radi chodili po koľajniciach? Ja veľmi - a to som ešte nevedel, že niekde existuje železničná zem Jacka Kerouaca. Chodili sme po koľajniciach a dalo sa vybrať po ktorej. Dnes sme už rozumní dospeláci a vieme, že chodiť po trati je životu nebezpečné. Ale ešte aj dnes, keď niekde uvidím koľajnice, moje nohy dostanú neviditeľnú triašku. Najradšej mám slepé koľaje. Nie je mi celkom jasné, prečo ich tak niekto nazval. Nikam nevedú, no dobre. Ale to ešte neznamená, že nevidia. Práve naopak: vidia, že ich cesta by nemala zmysel, a tak zrazu utnú a vojdú do zeme. Ako je dobré postáť na takej slepej koľaji. Človek si uvedomí, že sú cesty na dovedenie k cieľu a sú cesty na postátie. Postojte si na takej slepej koľaji a porozmýšľajte, kam sa to všetci tak náhlime. Do cieľa? Ale veď cieľ je koniec. Bodka. Nikam sa už odtiaľ nedá ísť. Rozumný tvor si svoj cieľ šetrí, odkladá si ho na zajtra, pozajtra, a ak ho náhodou zbadá, z diaľky ho obíde. O tom nás učí slepá koľaj. Len ju treba v dnešných časoch pohyblivých schodov objaviť. A vy ju objavíte. Pravda, ak len nie ste ranení duševnou slepotou.