Jedna z predstáv o narovnaní privatizácie naznačovala, že Fond národného majetku SR ponúkne občanom akcie na výmenu za dlhopisy, ktoré dostali všetci, čo sa zaregistrovali do druhej vlny kupónovej privatizácie. V skutočnosti je zámer poskytnúť možnosť výmeny viac východiskom z núdze, ako návrat k podstate privatizácie. Fond totiž bude potrebovať na splatenie dlhopisov vyše 30 mld. korún. Výmenou za akcie by sa táto suma iba o niečo znížila, aj keď si nikto netrúfa odhadnúť o koľko. Vidina bankoviek, ktorými sa dá platiť v obchode je príťažlivejšia ako predstava byť akcionárom bez vplyvu, hoci aj v najlepších slovenských podnikoch. Šanca, že fond do konca roka 2001 vyplatí občanom viac ako 30 mld. korún je malá. Rovnako je nehybná príprava akcií, ktoré by fond mohol poskytnúť.
Ponuka fondu by teraz bola chudobná a nezaujímavá. Preto, aby sa zmenila, musí sa zmeniť zákon, ktorý by odblokoval zákaz privatizácie podnikov, ktorým sa, ktovie prečo, hovorí strategické. Parlament prerokovanie návrhu odložil na jeseň. Už teraz sa ozývajú hlasy, že štát by si mal ponechať významné podiely v rozhodujúcich štátnych podnikoch. Na otázku prečo, odpovedajú strážcovia „rodinného striebra“ argumentami, ktoré majú hodnotu odpovede lebo. Hovorí sa o národných záujmoch, o potrebe chrániť občana pred zničujúcim zvyšovaním cien…
Premena kupónovej privatizácie na dlhopisovú metódu bola jednou z najväčších zvráteností, ktoré sa na Slovensku za posledné roky odohrali. Nielen preto, že umožnila rozsiahlu rabovačku s poetickým názvom vytváranie domácej kapitálotvornej vrstvy, ale najmä preto, že sa pokrivila filozofia privatizácie. Len zhruba tritisíc občanov pred niekoľkými rokmi pochopilo, že medový dlhopisový motúz zhorkne, vrátili kupónové knižky, dostali späť registračný poplatok. Všetci ostatní a bolo ich okolo troch miliónov uverili, že myšlienka privatizácie je totožná so sľubom odškodnenia.
Zmyslom privatizácie je zmena vlastníctva zo štátneho na súkromné. Dôvod je celkom prostý. Štát by nemal podnikať, najmä preto, že to nevie. Neexistuje racionálny dôvod pre fungovanie štátu ako vlastníka. Snaha štátu udržať si vplyv v hospodárskom živote je iba prejavom nevôle úradníkov a ich strachu zo straty dôležitosti. Asi by nemali pocit výnimočnosti, keby sa starali len o to, aby štát fungoval.
Úvahy o nevyhnutnosti zachovať účasť štátu napríklad v elektrárňach alebo plynárňach sú dvojsečné. Ľúbivá politika predstierajúca ochranu záujmov občana pomôže autorom udržať sa pri moci. Na druhej strane ich zmetie neschopnosť splatiť dlhopisy. Odvolávanie sa na to, že výplatu dlhopisov sľúbila predchádzajúca vláda nepomôže. A tak jediným východiskom sa teraz zdá dosiahnutie stavu, keď „kameň na kameni“ neostane štátny.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor je reportérom týždenníka TREND a biznismagazínu DUEL)
