Takých nie je u nás veľa a už to samo osebe by stačilo na rozhovor. Boboš je však okrem iného aj skladateľ, spevák a textár. Nedávno vydal svoj debut na značke Monti Records, ktorý patril medzi najpríjemnejšie tohtoročné prekvapenia.
Ako ste sa dostali práve k harmonike?
„Prvú harmoniku som dostal, keď som mal sedem rokov, a už som ju nepustil, teda naše manželstvo trvá už tridsaťjeden rokov. Už vo veľmi mladom veku som mal šťastie stretnúť zopár ľudí, ktorí mali neuveriteľne dobré zdroje na kvalitnú hudbu a hlavne blues. Na týchto nahrávkach som sa stretol s použitím harmoniky v polohe, ktorá ma ohúrila. Začal sa kolobeh zháňania nástrojov a hĺbania, prečo to tým ľuďom tak dobre hrá, a mne nie. Vyvíjal som sa často metódou pokus - omyl.“
Odrôd bluesovej hudby je hromada. Ktoré máte najradšej?
„Keď je blues, tak je vždy dobré, a keď to nie je dobré, tak to nie je blues. Najradšej však mám chicagske elektrifikované blues. Ale je toho, samozrejme, viac, čo sa mi páči.“
Ako prišlo k prerodu zo sólistu a sidemana na speváka a lídra?
„Ja sa považujem za inštrumentalistu a necítim sa spevákom. Nemal kto spievať, tak povedali - ty hráš harmoniku, tak máš sluch, keď máš sluch, vieš spievať.“
A čo sólový debut Boboš & The Frozen Dozen?
„Skladby som mal pokope asi dva-tri roky, aj aranžérsky. Je to vlastne pokračovanie albumu Electric Blues Bandu. Tam sme využívali možnosti kvarteta, tu je viac muzikantov. Klávesy, dychové sekcie.“
Vaša orientácia je jasná, ale ako štúdiový hudobník sa neorientujete iba na blues.
„Nahrával som hádam všetko, reggae, metal, doom metal, rock, južanský rock, hard rock, funk či country.“
Na koľkých platniach figurujete?
„Určite ich bolo oveľa viac než sto.“
Pôsobíte ako dramaturg v Kultúrnych zariadeniach Petržalky. Neláka vás voľná noha?
„Ja by som rád, ale dnes sa hudbou neuživím. V mojom povolaní mám však ku klubom blízko a baví ma to, inak by som to nerobil.“
Nelákalo vás odísť do zahraničia?
„Nedávno sme hrali s Philom Guyom, bratom slávneho bluesmana Buddyho Guya, ktorý mi povedal, že by som sa u nich v pohode uživil. To poteší. Situácia tu síce nie je ľahká, ale ja som zápecník a domased. Nemá zmysel odchádzať odtiaľ, kde sa človek narodil. Nikdy som sa neodsťahoval ani zo Šamorína.“
Okrem svojich cigár a fajok ste známy inklináciou k zenovému budhizmu. Ako k tomu prišlo?
„Vyrastal som v katolíckej rodine ako čistokrvný kresťan. Bol som pokrstený, bol som na prvom prijímaní, birmovke. Šestnásť rokov som miništroval v šamorínskom kostole. Nenazval by som ten príklon k budhizmu konverziou, skôr rozšírením. Dvadsať rokov intenzívneho štúdia materiálov o východnej filozofii vyústilo do stretnutia s ľuďmi, ktorí takýto život aktívne viedli.“
Stále sa zdokonaľujete ešte v zmysle techniky nástroja, alebo skôr v celkovom nazeraní na hudbu?
„Určite už toľko necvičím, ale veľa hrám. Cvičenie je dôležité, kým dôjde na technické finesy. Toto štádium nastalo už pred mnohými rokmi. Boli časy, keď som sa živil ako kotolník a cvičil som osem až desať hodín denne, niekedy viac. Vtedy som pochopil isté veci a odvtedy sa technikou snažím poukazovať na pointu. Blues nie je nič iné ako feelingová záležitosť. Muzikanti dajú dokopy svoje sily, vyšlú energiu na ľudí, tí ju vrátia späť, reťaz sa napne, a už to ide. Preto ma oveľa viac baví hrať v kluboch než na festivaloch. Dôležitá je práve tá výmena energií. Ja chcem, aby ľudia prišli, dali si pivo, klepkali si nohou a boli v pohode. A kúsok života prežili bez nervov a mindrákov.“
MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)
