Asterix a Obelix (Francúzsko/Taliansko/Nemecko 1999) * Scenár: Claude Zidi, Gérard Lauzier, Albert Uderzo * Réžia: Claude Zidi * Kamera: Tony Pierce-Roberts * Hudba: Jean-Jacques Goldman * Hrajú: Gérard Depardieu, Christian Clavier, Roberto Benigni, Daniel Prevost, Leatitia Casta a ďalší * Distribúcia v SR: Davay a Tatrafilm
Po Supermanovi, Batmanovi, Flinstonovcoch a ďalších, menej slávnych komiksoch dostali hmotnú podobu aj veselí galskí domorodci Asterix a Obelix. Je to udalosť symbolického významu: tesne pred koncom tisícročia sa európsky film sformoval do jedného šíku, aby spojenými silami hodil rukavicu Hollywoodu. Asterix a Obelix je najdrahší film, aký bol kedy vo francúzštine nakrútený. Téma Galov, ktorí s večne novou vervou provokujú všemocného imperátora, až vnucuje analógiu s Francúzskom ako poslednou baštou, ktorá sa tu ešte pokúša klásť odpor filmovej superveľmoci. Povzbudzuje ju aj film - nenadarmo má rímsky legionár vedľa štítu položený hamburger, kým Galovia sa šťastne napchávajú pečenými stehnami. Európa nasadila do boja komiks o staroveku, svoje rodinné striebro, masívne naleštené za 270 miliónov frankov, ak nerátame náklady na marketingové zbrane hollywoodskeho kalibru. Európsky filmový priemysel sa pokúsil zvíťaziť zbraňami konkurencie a tým, na čo je Európa zvlášť pyšná, umným humorom. Ale hladina humorného odstupu je udržovaná s námahou a z povinnosti vtipmi, ktoré nemali autori silu príliš obmieňať. Pohľad na rímskych ťažkoodencov v nablýskanom brnení, ktorí lietajú vzduchom ako gumové loptičky, keď ich pupkatí galskí ujkovia nadopovaní zázračným nápojom radostne vykopávajú do výšky, je veselý, ale nie sto minút. Pochvalu zožali herecké výkony vedľajších postáv - hyperbola žoviálneho zlodušstva Roberta Benigniho a tupého narcizmu Caesara Daniela Prévosta. Filmová kritika zhodne tvrdí, že hlavným problémom Asterixa a Obelixa je presvedčivá vizualizácia úspešného komiksu, ktorá je sama osebe takmer nemožná. Asterix a Obelix však predovšetkým doplatili na svoje megalomanstvo: kým americká sériová výroba raz horšie, raz lepšie, ale spravidla čoraz dokonalejšie komprimuje množstvo epizód do jedného príbehu, autori Asterixa a Obelixa to urobili naopak: jedinú epizódu, jednu komiksovú stránku o ukradnutom čarovnom nápoji, natiahli na bombastickú show, okorenenú verbálnymi narážkami, ktorým deti nerozumejú a odrastení diváci sa ubránia smiechu. Galský svet vyzerá ako postmoderný lunapark pre deti. Na rozdiel od Ameriky sú v európskom veľkofilme s takým veľkorysým rozpočtom možno pravé aspoň mastné diviačie stehná, ktoré Miesiželezo Depardieu so svojimi druhmi permanentne obhrýzajú. Dospelí diváci s výnimkou jedného slovenského politika, známeho láskou k wrestlingu, tento film vidieť nemusia. Asterix a Obelix totiž nie je dielom fantázie sprostredkovanej filmovými prostriedkami, montážou svetiel a farieb, ale iba výsledkom montáže rekvizít, orgií aranžovania, rekonštrukcie antiky z umelej hmoty. Naša predstavivosť musí uprostred tohto rezignovať: tu už nepomôže ani zázračný nápoj druidov. ANDREA PUKOVÁ
