Július Paštéka sa v živote venoval filozofii, estetike, histórii a teórii svetovej i slovenskej literatúry s dôrazom na drámu, filmovej estetike a teatrológii. Prispel tiež k poznaniu nových prúdov v slovenskom kresťanskom myslení i umeleckej tvorbe. Do roku 1989 vyšlo jeho veľké dielo Estetické paralely umenia. Je to komparatívna vedecká práca objasňujúca vzťahy a ovplyvňovanie sa umeleckých druhov. Po novembri 1989 vyšlo jeho dvojzväzkové dielo Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku a viac ako päťstostranové Eseje o svetových dramatikoch (obidve diela vydalo Národné divadelné centrum). V spolupráci s vydaveľstvom Lúč bol editorom súborného vydania básnickej tvorby Janka Silana (8 zväzkov) a postupného vydávania tvorby katolíckeho kňaza a filozofa Ladislava Hanusa (Kostol ako symbol, Človek a kultúra, Romano Guardini, Princíp pluralizmu) a ďalších diel (J. K. Šmálov: Litánie loretánske). Július Paštéka celý život viedol, respektíve sa podieľal na tvorbe viacerých odborných časopisov z divadelnej a filmovej tvorby. Patrí k tým ľuďom, ktorí na svojej celoživotnej tvorbe nemusia spätne nič meniť alebo vypúšťať. Radšej čakal celé desaťročia na vydanie svojich hotových diel, akoby mal urobiť umelecký či ideový kompromis, ktorý sa od neho požadoval. Najvyššie vyznamenanie pápeža Jána Pavla II. sa teda dostalo do dobrých rúk.
(Autor je poslancom NR SR)
