rodné multimediálne sympózium. Vracal som sa po jednom inšpiratívnom večierku peši do hotela. Bola hlboká noc. Nikde nebolo živej duše a moja duša mala už tiež na mále. Hviezdy však aj napriek tomu svietili zo všetkých síl, ako keby vedeli, že práve v tomto meste majú svojho nesmrteľného znalca. Svietilo však aj pouličné osvetlenie a dokonca bola zapnutá aj svetelná signalizácia na križovatkách. Zelené, oranžové a červené svetlá naskakovali v dohodnutých intervaloch bez ohľadu na to, že nemali obecenstvo. Široko-ďaleko som bol iba ja. Taký sám som prišiel k priechodu, na ktorom práve naskočil červený panáčik. Všade vo svete to znamená: Stoj, chodec, teraz majú voľno autá. Lenže nikde ani vozidielka. Tak som teda vstúpil na zebru. Nie som predsa blbec, aby som okolo tretej hodine nočnej stál v Poľsku na červenú, keď je všade prázdno. Prešiel som na červenú po prechode s triumfálnym pocitom, že som zasa raz vybabral s osudom. Keď som bol na druhej strane, zo zeme vyrástli policajti. Policajti usporiadaného mestečka Toruň. Bolo to od nich pekné svinstvo číhať tam zákerne za kríkmi práve na mňa. Dôkladne ma legitimovali a po poľsky ma „zondili“ za zločin, ktorého som sa pred chvíľou dopustil. Zamiešali do toho aj medzinárodnú problematiku, keď mi šprihli do očí: A vy na Slovensku ako buzerujete našich vodičov?! Vysvetľoval som im, že ja som poľskému turistovi u nás ani vlások na hlave neskrivil, že je hlboká noc a že v hlbokej noci by dopravné predpisy nemuseli byť také prísne (vzápätí som si pomyslel, že som vyslovil peknú hlúposť) a ako posledný argument som uviedol, že som iba obyčajný spisovateľ, ktorý píše aj pre ich (poľské) deti rozprávky. A tu jeden z policajtov povedal vetu, ktorá ma celkom dorazila: Aký príklad chcete dávať deťom, keď chodíte na červenú? Bolo to ešte horšie ako pokuta, ktorú mi nakoniec odpustili. Kráčal som nočným mestečkom a nadával som policajnej byrokracii i sám sebe. Svedomie ma potom trápilo tak dlho, že som dlhé roky čakával poctivo vždy, keď sa objavil predo mnou červený panáčik. Mohol som prejsť, ale hrialo ma vedomie, že dávam príklad. A keď niektoré decko vyhlásilo Mami, nemôžeme ísť, veď je červená, pozri, aj ten ujo stojí, cítil som, že prvé semienka som už zasial. A potom som počul svojho ministra, ktorého prichytili, ako prechádza na červenú. Jeho argumenty boli presne také isté ako moje vtedy v Poľsku: išiel som síce na červenú, ale bola noc a nikde nikoho. Ja som zo svojho nepatrného dopravného priestupku vyvodil pre seba morálne závery: ako ten, čo chce svojimi knižkami vychovávať deti, snažím sa odvtedy robiť čo najmenej skutkov, pri ktorých by ma mohli deti usvedčiť. Svedkami tohto môjho rozhodnutia sú dennodenne stovky Bratislavčanov, ktorí ma môžu vidieť pokorne čakať na zelenú, aj keď všetci okolo veselo prechádzajú na červenú.