Sú slová, ktoré sa neošúchajú nikdy, a sú slová, ktoré sa sprotivia po troch použitiach. V poslednom čase som alergický na slovo klientelizmus. Základom tohto slova je podstatné meno klient. Dnes sme už klienti všelikde. Nielen v bankách a poisťovniach, ale dokonca na psychologických klinikách či v poradniach najrôznejšieho druhu. Byť klientom koniec koncov lichotí. Znie to dôležitejšie ako socialistický termín zákazník. Ale aby sme vedeli, klient bol v starom Ríme neplnoprávna osoba hospodársky aj právne závislá od svojho patróna, bol to chránenec, zverenec. To som si prečítal v Slovníku cudzích slov z roku 1979. Tam ešte heslo klientelizmus nie je. Našiel som ho až v Slovníku cudzích slov pre školu a prax(!) z roku 1997. „Klientelizmus - politické rodinkárstvo úzkej skupiny vládnucich politických strán prepojené s mafiou a pololegálnym a nelegálnym financovaním politických strán.“ Ak by mala byť definícia presná, musela by znieť približne takto: Klientelizmus je zamotané a neprehľadné bratríčkovanie a strýčkovanie papalášov vládnucich politických strán, na Slovensku aj tých strán, ktoré oficiálne nevládnu, štedro podmasťované úplatkami z domácich a zahraničných zdrojov. A pritom by mal byť klientelizmus niečo celkom iné - napríklad dokonalé a úzkostlivé uctievanie si spotrebiteľa, čiže klienta, vyhovovanie jeho požiadavkám a žiadostiam, pretože ide o osobu v každom normálnom systéme najpoprednejšiu.