platiť chlapcom z Nafty…“. Vláda zachránila majetok jedného podniku, hoci už od februára je prípad na súde, ktorý jediný môže rozhodnúť o tom, či privatizácia bola alebo nebola nezákonná.

V interpretácii niektorých slovenských ministrov existujú aj tolerovateľné porušenia zákonov. Keď páchateľa nepristihnú alebo nenarobí veľa škody, spravodlivosť môže privrieť aj tak zaviazané oči. Možno majú niektorí členovia vlády pocit, že vyslali dobrý signál voličom svojich strán a zahraničným investorom, lebo si poradili s naozaj komplikovanou kauzou, ktorá traumatizovala spoločnosť.

Problém je iba v maličkosti, ktorou už tradične na Slovensku je ústava republiky. Podľa zákona zákonov totiž vláda môže, ako každý štátny orgán, robiť len to, čo jej zákon dovoľuje, teda okrem iného rozhodovať o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky. Skutočnosť, že kabinet prijal uznesenie, v ktorom rieši problém jedného podniku, je v súlade zo zákonom, len ak si hospodársku politiku predstavuje aj ako súbor náhodných zásahov pri hasení požiarov. A keďže neexistuje ustálená definícia hospodárskej politiky, možno za ňu označiť čokoľvek, o čom sa vláda rozhodne rokovať.

Ako naivné sa ukazujú predstavy teoretikov, podľa ktorých by vláda nemala zasahovať do konkrétnych a najmä súkromných vzťahov, ale mala by sa starať o tvorbu priaznivého prostredia so zrozumiteľnými zákonmi, ktoré vytvárajú atmosféru istoty pre život a podnikanie.

Kauzu Nafta pojala vláda ako otázku prestíže a dôkazu, že zvládne nápravu deformovanej privatizácie z uplynulých rokov. Vláda možno naozaj zachráni niekoľko sto miliónov korún, ale až vtedy, ak o nezákonnosti rozhodne súd. Potom bude podnik štátny, čo najmä politici považujú za ochranu záujmov občanov pred bezohľadným zvyšovaním cien plynu. Bolo by zrejme užitočné, keby energiu, ktorú vláda vyplytvala na riešenie problému jedného podniku, využila napríklad na prípravu zákona o regulácii prirodzených monopolov. Okrem iného by tak robila naozaj hospodársku politiku a získala asi aj viac peňazí, pretože taký zákon vymedzí pravidlá a nezneisťuje investorov.

Schopnosť vlády zasiahnuť do súkromného sektora nepovažujú vo vyspelom svete za silu. Skôr naopak.

EDUARD ŽITŇANSKÝ

(Autor je reportérom týždenníka Trend a biznismagazínu Duel)