Namyslený umelec ledva zastrihal ušami na znak, že vníma uznanie davu, ktorý priam dvihol zo sedadiel. Nezvyčajnému publiku v šortkách a slnečných okuliaroch venoval tento aristokrat iba málo pozornosti. Žrebec s honosným menom Pluto V. Slatina II - jeden z už len 2000 lipicanov na svete, ktorých existencia je doložená - naďalej tancoval s kráľovským držaním tela, akým kedysi jeho predkovia zabávali európske veličenstvá. Či už vystupuje na trávniku Bieleho domu pri prezidentských inauguráciách, alebo pre davy na illinoiských farmách Tempels, žiarivo biely Pluto - ktorého prezývajú Lúčny koník - predvádza drezúru s krkom ohnutým do poloblúka a s pyskom namiereným k zemi. Jazdci tvrdia, že to je obraz, na ktorý by jeho čistokrvní španielski predkovia určite boli pyšní. Jeho kapriola - mocný výskok s následným vykopnutím zadnými nohami - mu priniesla búrlivý aplauz davu. Podľa odborníkov ide o najťažšiu figúru konskej drezúry. Robí sa iba v známej Španielskej jazdeckej škole vo Viedni a na 400-hektárovej farme za Chicagom. Tempel Farms, domov pre zhruba 100 lipicanov s mosadznými uzdami, je - ako sa vyjadril istý roztúžený fanúšik - "konským nebom, miestom, kde sa čas akosi zastavil". Štyristoročné plemeno lipicanov pochádza z rakúskej monarchie a vzniklo vďaka španielskym koňom, ktoré kráľovský dvor dovážal na vylepšenie domáceho chovu. Silné, krásne a učenlivé lipicany, ktoré sa vyvinuli z tohto spojenia, sa používali na klasickú drezúru a zabávali kráľovský dvor v jeho nádhernom viedenskom sídle, v paláci zo 17. storočia, kde zároveň sídli aj Španielska jazdecká škola. Počas 2. svetovej vojny zachránil viedenské lipicany pred vyhynutím generál armády USA George Patton, ktorý vydal príkazy na ich ochranu pred sovietskymi vojskami - túto ságu neskôr preslávil Disneyho film Zázrak bielych žrebcov. V roku 1957 tancujúce kone očarili amerického oceliara Templa Smitha natoľko, že si chcel založiť vlastný chov. Po roku vyjednávania mu rakúska vláda predala 20 lipicanov. Odvtedy sa na tzv. Templových farmách narodilo viac než 700 lipicanských žriebät a v chove nebohého Templa Smitha je momentálne asi 100 koní, čo je najväčšie súkromné stádo lipicanov na svete. Viac ich už má len rakúska vláda. Viedenskí aj americkí koniari cvičia svoje lipicany od štyroch rokov, pričom posudzujú ich talent a posilňujú zadné nohy. Niektoré žrebce dospejú až k rýchlym, pôvabným zdvihom a skokom zo zadných nôh, nazývaným parády vo vzduchu. Ostatné sa viac hodia na pohyby grand prix, ako sú napr. vzpínanie sa a piruety, štvorylky, buď sólo, alebo v 4- až 6-členných skupinách, nazývaných kvadrily. Nemeckého trénera Alfa Athenstaedta, ktorý obdivuje inteligenciu tohto plemena, Templove farmy zaujali tým, že zachovali klasické francúzske pohyby Španielskej jazdeckej školy. "Strašne som túžil jazdiť klasickú drezúru vo Viedni," hovorí, "oni však neprijímajú zahraničných jazdcov. A vtedy som objavil Templove farmy a som tu už 35 rokov." Templove farmy majú záujem pritiahnuť na predstavenia výletníkov a rodinky, túžiace opáliť sa, takže pridali klasickým lipicanským vystúpeniam moderný americký švih. "Toto nie je palác zo 17. storočia ako Španielska jazdecká škola," vysvetľuje manažérka fariem Roberta Williamsová. "Templove farmy predstavujú prírodný amfiteáter," dodáva, pričom má na mysli priestor s veľkosťou olympijského štadióna. Na žiadosť zakladateľa Smitha nosia jazdci červeno-bielo-modré dresy, tradičné uniformy americkej kavalérie. Jazdkyne - v Rakúsku sa ešte vždy nesmú zúčastňovať predstavení - tvoria jednu tretinu osadenstva. Lipicanské kobyly neabsolvujú tradičné tance, lebo nemajú dosť sily, aby pohyby vykonávali rovnomerne. Ťahajú však koče pri slávnostnom otvorení. "My tu nie sme šovinisti," vysvetľuje Williamsová. Templovské lipicany stále tancujú na klasickú hudbu, ale choreografia a výber melódií sa občas menia. Tento rok, pri 100. výročí narodenia Johanna Straussa, pridali k programu ďalšiu rakúsku kompozíciu. Viedenský program sa nezmenil už viac než 20 rokov. "Keby sa tam pokúsili niečo zmeniť, asi by vypuklo národné povstanie," žartuje Williamsová. V Templi sa ozýva jasot, achkanie a ochkanie, ale obecenstvo nie je chuligánske. "Nie je to opera, ale ani športový zápas. Na vystúpení badať akúsi jemnosť a aj ľudia sú potom decentní," dodáva Williamsová. Pripúšťa však, že podobne ako futbalové mužstvá aj koníky so súdkovitými hrudníkmi majú svojich fanúšikov. "Mnohí sem prichádzajú každý rok, hľadajú tie isté kone, po predstavení navštevujú stajne. Je fascinujúce bližšie sa s nimi zoznámiť," hovorí. Rakúske lipicany sa stali americkými hviezdami.
(REUTERS)
