Svjatoslav Richter III. * Rachmaninov - Koncert č. 2 c moll, Prelúdiá op. 23 č. 2, 4, 5, 7, op. 32 č. 1, 2 / Schumann - Lesné scény, Fantasiestücke op. 12, Toccata, Fantasie / Skrjabin - Etudy op. 2 č. 1, op. 8 č. 5, 11, op. 42 č. 2-6 op. 65 č. 1, 2, 3. * CD vydala spoločnosť Universal

Je to vlastne stále ten istý príbeh - ktosi ochorel a zrazu si ľudia spomenuli na začínajúceho mladého hudobníka. Ibaže Svjatoslav Richter mal už na prvom záskoku obrovský úspech a začalo sa o ňom hovoriť, že je hráčom, ktorý zahrá čokoľvek a okamžite. Z nôt, v tempe bez jedinej chyby. Starí profesori, ktorí tohto geniálneho pianistu zažili na koncertoch v Čechách a na Slovensku, zvyknú svojim študentom rozprávať aj iné príbehy. O tom, ako sa mu často stávalo, že udrel prvé akordy skladby skôr, než dosadol na stoličku. Ako hral z nôt často neuveriteľne rýchlym tempom, a keď si obracal stránky notového papiera, neprestal ani na stotinu sekundy hrať. Alebo ako sa vracal o niekoľko stránok späť a mnohokrát opakoval nie veľmi klavírne pasáže. Napríklad úvodné štyri pomalé takty jednej z Beethovenových sonát zahral dvadsaťštyrikrát. Pritom hral vždy pri zhasnutých svetlách v sále aj na pódiu, iba s malou lampičkou na pulte. Vraj mal zvláštnu poruchu svojho absolútneho sluchu, ktorá spôsobovala, že počul všetko o poltón vyššie. Aj keď to často mohlo vyzerať ako pohotová improvizácia, veľa o svojom prístupe ku každej skladbe premýšľal. Hľadal historické detaily, ktoré so vznikom diela súviseli. „Nedokážete si predstaviť, koľko literatúry som preštudoval, než mi bolo jasné, z akého uhla mám interpretovať Lisztovu Sonátu h moll,“ povedal v jednom z nemnohých rozhovorov. Tak či onak Svjatoslav Teofilovič Richter (1915-1997) bol jedným z mála interpretov, ktorých sprevádzala povesť legendárnej osobnosti takmer pol storočia. Hoci ho považovali za hudobníka sovietskej éry, pôvodom bol ruský Nemec z Odessy. Dokument režiséra Bruna Monsaigneona, ktorý francúzska televízna spoločnosť ARTE nakrútila tesne pred jeho smrťou, tak vypovedá oveľa viac ani nie tak o Richterovej interpretácii hudby, ako o tragickom postavení etnickej skupiny ruských Nemcov v stalinskom ZSSR. Richter vlastne nikdy veľa o hudbe nehovoril a v deväťdesiatych rokoch už otvorene hovoril iba o rodinnej tragédii, keď mu zastrelili otca, a o ťažkej úlohe umelca v diktátorskom režime.

Vráťme sa však k jeho tretiemu radu cédečiek, ktorý vychádza v edícii Veľkí klaviristi 20. storočia. Je to vyše sto minút hudby, zahraných s neuveriteľnou technikou a dokonalým podaním. Dramaturgický výber tak ponúka Rachmaninovov Koncert č. 2 a Prelúdiá; Schumannove Lesné scény, Toccatu či Skrjabinove Etudy. Ale to vlastne nie je dôležité. Na dramaturgii tentoraz totiž vôbec nezáleží. Poslucháči si v tomto prípade nekupujú skladateľov, ale Richtera.

JAKUB RODEK

(Autor je hudobník, študuje hru na klavír na brnianskej JAMU)