á a honosná, až sa v nej stratí aj Boh a modlitby neprekonajú tú obrovskú výšku. Niežeby som bol profesionálnym návštevníkom katedrál. Ale niekoľkokrát za život som do takej katedrály vstúpil. Vlastne som prijal, aby tá stavba vstúpila do mňa. Vyhľadám katedrály mimo bohoslužieb, mimo turistických sezón. Najradšej som v nich sám. Započúvam sa do toho ticha, ktoré je také hlasné, až ho počuť zo všetkých strán. Keby mal človek viac času, po istom čase by zistil, že sa to ticho mení nebadane na hudbu. Ľahko sa Johannovi Sebastianovi písali fúgy a chorály, keď mal k dispozícii toľké zásoby melodického ticha! Pozerám sa zdola do tej večnosti a cítim, ako katedrála pred mojimi očami rastie a ožíva. Už to nie je strnulá stavba, ale živý strom, ktorý dýcha, pulzuje a v korune ktorého hniezdia hviezdy. Vtedy sa pristihnem, že už sa nebojím o seba ani o ľudstvo. Aj keď meriam 174 cm, na tom mieste sa cítim veľký. Nie ako osoba menom D. H., ale ako príslušník tej barbarskej tlupy, ktorá si hovorí ľudstvo. Stojím ako prikutý a cítim pod nohami jemné vibrácie. Náhle ma osvieti poznanie: sú to záchvevy pred vzlietnutím. Nech mi nikto nehovorí, že štíhla katedrála s množstvom vežičiek nie je raketa s tryskami pripravená na odlet. Keď sa všetky katedrály tohto sveta rozhodnú naraz odletieť, bude to taká sila, že spolu vzlietne celá zemeguľa do vesmíru, kam patríme. Vyhľadajte najbližšiu katedrálu a postojte si v nej. Možno už nemáme veľa času.