I keď názov skupiny Texas už zmýli iba málokoho, kto by ju namiesto rodného Škótska predsa len automaticky umiestnil do Spojených štátov amerických, posledné tri roky jej vývoja môžu byť pre nezasvätené publikum stále klamlivé. Poslucháč hitparád, ktorý pestrofarebný vokál Sharleen Spiteriovej zahalený do príjemného zvuku spod rúk štvorice (momentálne trojice) jej spoluhráčov zaregistroval v roku 1997 vďaka pilotnému hitu Say What You Want z päťnásobne platinovej kolekcie White On Blonde, by si mohol myslieť, že nedávno vydaná novinka The Hush (Universal Music/PolyGram) je druhým radovým albumom Texasu. Rovnako môže byť presvedčený, že je len singlovou skupinou, ktorá najvýraznejšie známe kúsky svojich platní obalí vatou a rádovo na milióny ich hravo predá zásluhou rebríčkových úspechov. Ani jedno nie je pravdou. V skutočnosti má The Hush poradové číslo päť, pretože nie všetkých 13 rokov od vzniku skupiny pochádzajúcej z Glasgowa sprevádzali hitparádové prieniky. Texas pred súčasným boomom zažil časy hrania v okrajových kluboch i sériu komerčných sklamaní, hoci nezačal zle. Desaťročie uplynulo od chvíle, keď vtedy 18-ročná líderka Texasu, dnes osobitá tvár vyhľadávaná a zameriavaná poprednými umeleckými fotografmi sveta, zložila skladbu I Don‘t Want A Lover, z ktorej sa stala nielen ostrovná rocková klasika. Na ďalšie hity si však musela počkať práve do vydania White On Blonde. Nálepka na obale albumu sľubovala tri single (okrem prvého aj Halo a Black Eyed Boy), no nakoniec sa vyšplhali do top ten i ďalšie dva (Put Your Arms Around Me a Insane/All Day Every Day). The Hush má spolu s titulnou piesňou v pláne štyri single - úvodný In Our Lifetime svoj zenit v playlistoch softpopových rozhlasových staníc neprekročil ani po štyroch mesiacoch od vydania, terajší Summer Son sprevádzaný pomerne šokujúcim sexuálnym videoklipom má, na rozdiel od viacerých pobúrených televíznych kanálov vrátane MTV, svoju cestu v rádiách takisto vydláždenú do diaľky a najbližšie sa z dvanástich piesní albumu poberie do médií Day After Day. Vopred možno predpokladať, že nezostane iba pri nich.
Texas totiž nahral vyváženú, hoci v porovnaní s predchádzajúcim albumom štýlovo oveľa jednotvárnejšiu zmes priezračne zvonivých a na úspech tak priam predurčených melódií dýchajúcich napriek výhradne európskemu pôvodu speváčky exotickými diaľkami i dobovými názvukmi z útrob moderných technológií. Zatiaľ čo album White On Blonde si trúfol nielen na (už prevládajúcu) éterickú čistotu, ale zostal verný aj rockovej histórii skupiny či tradíciám bieleho soulu, The Hush predstavuje oveľa konvenčnejší až pragmatický pop. S chytľavou pesničkovou stavbou občas ozvláštnenou samplovými podkladmi a aspoň miestami takmer hip-hopovou rytmikou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani producentské osobnosti z The Fugees. „Keď sme sa pohrávali s novým albumom, dosť sme počúvali hip-hop. A myslím si, že sa nám podarilo tento zdroj inšpirácie posunúť niekam úplne inam, na zaujímavú úroveň. Obdivujem Lauryn Hillovú, je veľmi pozitívna a som rada, že sa jej dostáva rešpektu, ktorý si zaslúži,“ netají sa svojím aktuálnym hudobným zmýšľaním Sharleen Spiteriová. Tak ako Cher, ktorá aj po svojich vďačne prijatých experimentoch s diskotékovou hudbou skromne vychvaľuje do nebies ultramoderný sound tanečných nahrávok Madonny, k akému sa nepriblížila, však ani Spiteriovej neprekáža, že piedestál jej obdivovaného vzoru naďalej vyčnieva vysoko nad Texas. Klamať seba samu nepotrebuje.
DALIBOR HLADÍK
