Bubeníci búšia v pomalom rytme a štyridasťdvaročný brazílsky policajt bielej pleti sa začína krútiť a mykať, až jeho telo pripomína dávneho afrického otroka. Ruy de Oliveiro Ramiro zohnutý vo dvojo fajčí fajku, drží ju v chvejúcich sa prstoch a vyráža čudné zvuky. Pochádzajú vraj z rodného angolského jazyka starého černošského ducha, ktorý momentálne obýva jeho telo. Ramirova prítomnosť spolu s „flotilou“ vyleštených nových áut zaparkovaných pred rozpadávajúcim sa duchovným stánkom v chudobnejšej štvrti Ria ilustruje, ako v modernej Brazílii stále pretrváva jedinečné náboženstvo umbanda. Rozširujúci sa evanjelický protestantizmus však hrozí potlačením sekty, v ktorej sa miešajú tradície pôvodných obyvateľov tohto juhoamerického štátu - Indiánov, afrických otrokov a európskych koloniálnych vládcov. Ramiro je jedným z deviatich mužov a dvanástich žien rôznych rás, ktorí sa počas jednej noci pokúšali o prevtelenie duchov. V rôznych fázach sa kymácali, potkýnali ako starí otroci, búchali si do hrude, húkali ako Indiáni na love a obscénne poskakovali ako prostitútky alebo opilci. Sedemdesiatsedemročná duchovná vodkyňa Maria José Ferreirová dokonca s koketnou hanblivosťou odhalila spodnú bielizeň a žmurkala na mužských členov kongregácie. To vtedy, keď sa do nej preniesol duch dedinskej krásky, ktorá umrela ako 16-ročná. Ľudia najrozmanitejších profesií - politici, riaditelia, televízne hviezdy, ale aj vrátnici a slúžky - ktorí prichádzajú do pevnosti umbandy v slumoch Ria, tvrdia, že sa s duchmi radia. „Umbanda mi pomáha v poznaní, že to, čo robím, je správne,“ vysvetľuje Ramiro. „Som v podstate plachý. Stať sa policajtom znamenalo pre mňa skok do iného sveta, konflikt osobnosti.“ Umbanda, náboženstvo založené začiatkom 20. storočia v štáte Rio de Janeiro, uctieva duchov otrokov narodených v Afrike a pochovaných v Brazílii. Využíva pritom rituálne tance, aby sa veriaci dostali do tranzu a aby sa do nich „vtelili“ duchovia. Umbanda je zmesou indiánskeho animizmu, liečby vierou a vyvolávania zábavychtivých duchov hippies, šarlatánov a ľahkých žien, ktorí nasávajú nápoj z cukrovej trstiny cachaca a fajčia cigarety. „Umbanda je v Brazílii dôležitým konsolidačným prvkom, lebo ju praktizujú všetky vrstvy, útočí však na ňu rozmach svätodušného náboženstva,“ hovorí Emerson Giumbelli z Inštitútu náboženských štúdií v Riu. Niektoré strediská umbandy provokujú svojou činnosťou kritiku celej sekty, pretože vyberajú poplatky, rituálne zabíjajú kozy, kurence a holuby, prípadne vyvolávajú zlé sily, aby im pomohli čarovať. Ferreirovej dom však poskytuje jednoduchú duchovnú pomoc. „Ľudia prichádzajú, lebo im ponúkame jedlo, trochu cachaky, cigaretu, a nie zvieracie obete,“ hovorí vodkyňa. „Potrebujú peniaze, sú bez práce alebo majú zdravotné problémy. Poskytujeme im rady a pomoc.“ Štatisticky tvoria vyznavači umbandy iba 2 percentá zo 165 miliónov brazílskeho obyvateľstva, ale podľa odborníkov preniká náboženstvo do väčšiny spoločnosti, najmä v Riu. Milióny jeho prívržencov, ale aj nevercov, sa na Silvestra hrnú na pláže Ria, aby zapálili sviečky a obetovali kvety bohyni mora Iemanji.
Nezasväteným pripomína svätyňa umbandy uprostred schátranej štvrte Bangu jednoducho vyzdobený katolícky kostol so svätými a s krížmi z pálenej sádry na stenách. Medzi brazílskou katolíckou cirkvou, ktorá je najväčšia na svete, a dlho potláčanými afrobrazílskymi sektami, ktoré sa naučili vydávať svoje božstvá za kresťanských svätých, existuje krehké prímerie. „Som katolík, ale som aj špiritista,“ vyznáva sa Ramiro bez váhania. „Duchovia nám pomáhajú dostať sa bližšie k Bohu.“ Zasvätení prichádzajú do sparťansky pôsobiaceho chrámu v pracovných šatách, niektorí rovno z kancelárií vo výškových budovách, a trkocú o všedných udalostiach v snack-bare. Keď sa preoblečú do jednoduchého bieleho obradného rúcha, posadajú si oddelene podľa pohlavia do radov drevených lavíc. „Toto je počestný dom, preto sa nám tu páči,“ hovorí muž menom Ricardo. „Začali sme chodiť na obrady, keď ochorela svokra, ale teraz žiadam o rôzne rady, dokonca aj obchodného charakteru.“ Zanedlho sa ozve zvon a veriaci v bielych róbach si kľaknú na cementovú dlážku pred postavu Krista. Ferreirová ukladá pásiky papiera s prosbami členov kongregácie, ktoré adresovali umbandskému bohovi Oxalovi. Najprv ženy, potom muži s dupotom tancujú, až sa zrútia na nízke drevené stolce. Mrmlú slová, ktoré musia bielo odetí pomocníci tlmočiť. Tí okrem toho vyklepávajú fajky veriacich do pripravených popolníkov a prinášajú im šálky z kokosových škrupín naplnené sladkým vínom. Kongregácia sa rozrastie asi na 100 ľudí, keď začnú roznášať feijoadu, a scvrkne sa na pár vytrvalcov ku koncu štvorhodinového rituálu bubnovania, tanca a vyvolávania duchov. Väčšina však odchádza uspokojená obradmi. „Cítim energiu a pokoj, keď som v duchovnom svete,“ tvrdí Ramiro. „Možno majú vodcovia iných náboženstiev z tohto zlý pocit, ale nám obyčajným ľuďom to pomáha.“ (REUTERS)
