ktoré poskytol nemeckému časopisu Merian v októbri 1992.
Prišli ku mne skoro ráno, vytrhli mi z ruky telefón. Chceli ma odviezť. Zakričal som na nich po rusky: Nedotýkajte sa ma, pôjdem sám! Posadili ma do pancierového auta, tušil som, že ideme smerom na letisko. V tom pancierovom aute som zostal trčať až do noci, kým ma okolo druhej ľudia z KGB neposadili do lietadla. Nasadol som, čakal som. Potom ma vyviedli von, musel som nastúpiť do ďalšieho. Leteli sme Tupolevom, neviem kam, približne trištvrte hodiny a pristáli sme na poľnom vojenskom letisku. Tam, v drevenom domčeku už sedel major z KGB, ktorý ma zatkol v Prahe. Vtedy som si pomyslel - niečo sa muselo stať, keď tak dlho čakajú. Pretože toto nie je ich mentalita, inak riešia svoje problémy veľmi rýchlo.
Dnešní revolucionári mi zazlievajú, že sme nevyzývali ľudí na odpor. Aj napriek tomu, že národ chcel bojovať. Ale čo som mal robiť?! Armáda okupantov mala 560-tisíc ľudí. Keby som vtedy vyzval na odpor, dnes by sa ma zasa pýtali, či som mal všetko v poriadku v hlave - pri takej presile! Viete, svoj osobný život som si vedel zbilancovať hneď, ale rozhodnúť o životoch tisícov ľudí, to som si vtedy netrúfol.
Rusi sa ospravedlnili len oficiálne a ako poslední. Po Poliakoch, Nemcoch a ostatných okupantoch. Ale prednedávnom som hovoril s generálom Jerchovom, druhým mužom velenia invázie. Povedal mi, že rátali so všetkým možným, len nie s tým, že nedôjde k ozbrojenému odporu. A nerátali ani s tým, že sa nám podarí protestovať proti okupácii na medzinárodnej scéne. Ich réžia takto zlyhala. Keby sme boli bojovali, zo strany NATO by nám pravdepodobne nikto nepomohol. Samozrejme, viem, že ste nemohli zasiahnuť. Pretože to by viedlo k tretej svetovej vojne. Myslím, že svet to ešte raz ocení.
