3. augusta 1968 bol pri tom, keď ľudia na Primaciálnom námestí čakali na výsledky politických rokovaní. "Na balkón vyšiel Dubček a celé námestie začalo jasať. Pri Brežnevovi dav zarazene stíchol, a nemeckého funkcionára Ulbrichta celkom vypískal. Noviny na druhý deň potom samozrejme písali o srdečnom prijatí nemeckých súdruhov." Po auguste bol Sekaj ako nemecký korešpondent Slovenského rozhlasu s príliš "produbčekovskými" názormi degradovaný a neskôr vyhodený. "Keď som bol v rokoch 1968 - 1969 v zahraničí, všade, kam som sa pohol, som mal rovnakú skúsenosť. Československo? Yes, Dubček, reagovali všetci. Tie dve slová boli vtedy v Európe totožné." Sekaj odchádzal do Nemecka v auguste `68 z Československa plného eufórie, vrátil sa v ponurom roku 1970. V Slovenskom rozhlase, tak ako v ostatných médiách, už pracovali rozdielni ľudia. "Správali sa síce slušne, ale bola to už úplne iná atmosféra. Naozaj normalizátorská." Po výpovedi v rozhlase začal Sekaj pracovať ako elektrikár v Stavoindustrii a odvtedy bol pravidelne každý mesiac vypočúvaný. "Pýtali sa ma, s kým a kde sa stretávam, ako rozmýšľajú ľudia na pracovisku, vyhrážali sa zatknutím.... Isteže, zo začiatku bol strach, vedel som, že sa s nikým nemôžem stretávať, ale aj na to si človek zvykol." S Dubčekom sa Sekaj stretol medzi rokmi 1968 a 1989 len raz, aj to náhodne. "Stretli sme sa na zastávke električky, obaja veľmi prekvapení. Hovorili sme spolu asi pol minúty, rozišli sme sa a hneď ku mne pristúpili tajní: čo sa vás pýtal? Či som zdravý, odpovedal som. Odvtedy som bol u nich pečený-varený." Sekaj si ako Dubčekov posledný sekretár po roku 1989 spomína, že Dubček nespomínal často august `68 a najmä nerád hovoril o svojom ruskom zajatí. "Naschvál som sa ho na to nikdy nepýtal. August `68 bol pre neho sklamaním hlavne preto, že im tak veril. Ale Dubček bol predovšetkým nekonečne skromný, milý človek, ktorý nikdy nestratil nervy. Bol presvedčením komunista, ale vždy zostal slušným človekom. Dokonca aj k vyhadzovaným ľuďom." Podľa Sekaja bol Dubček v roku 1992 znepokojený vývojom na Slovensku. "Bol Čechoslovák do posledného dychu. Veľmi jasne predvídal, že sa rozdelíme."
ALEXANDRA TINKOVÁ
