Najskúsenejšieho slovenského atléta v osemčlennej slovenskej výprave na atletických MS v Seville (piate MS v kariére), 34-ročného rodáka zo Žiaru nad Hronom, ktorý však vyrastal v Kremnici ako náš doteraz jediný olympijský víťaz kráľovnej športov Jozef Pribilinec, sme zobudili v piatok podvečer v hoteli našej výpravy Jardin de La Reina (Kráľovnina záhrada), dobrých dvadsať kilometrov za mestom. Záhradu však pripomínal iba veľký olivový sad za hotelom, ktorý je vlastne kompexom poschodových bungalovov. Inak rovina, priam step a cesta. Pre chodca teritórium ako stvorené prispôsobovať sa horúčavám.
PRED SÚŤAŽOU
Zobudli sme vás nevhod?
„Priznám sa, že áno. Zobral som si štvrť tabletky na spanie. Začínam byť pred súťažou veľmi nervózny.“
Aký je váš tréningový program?
„ Predpoludním spolu s mojím priateľom a v poslednom období i tréningovým partnerom Lotyšom Aigarsom Fadejevsom sa prejdem bok po boku s objemovým zameraním, podvečer potom každý abolvujeme sólo pár kilometrov na rýchlosť.“
Na teplo ste si pred príchodom do Sevilly zvykali v ešte južnejšej prístavnej Malage. Aké tam boli podmienky?
„Aj pre rekreanta neúnosne tropické. Tempertúra stúpala na 44 stupňov. Ľavé ucho, lebo na to viac pražilo na tréningovej trati, sa mi takmer priškvarilo. Akoby ste hodili vajce na rozpálený oheň. Nie je to však vážne, trochu pľuzgierov. Teraz už v teple iba trénujem. Po absolvovaní dennej dávky, šup ho do chládku, najradšej do postele. Ani pred pretekmi sa nebudem pripekať na slnku. Dosť si ho užijem na ceste.“
Trúfate si vysloviť vaše vyhliadky, predpokladané umiestnenie?
„Ani za svet. Plánovaných umiestnení som mal v banskobystrickej Dukle po krk. Z môjho nového klubu HI-Tec mi nikto žiaden nôž na krk nekladie. Tréner Miroslav Klus mi radí, aby som sa orientoval podľa pocitov. Jožko Pribilinec by dal doma návod, ako sa treba takticky správať v horúčavách. Tabuľkovo som v 39-člennom poli devätnásty. Určite by som chcel byť lepší ako naznačuje toto číslo.“
PO PRETEKOCH
Ako ste sa rozcvičovali?
„Sedel som dvadsať minút v tuneli v chládku. Pred štartom som si tri razy prešiel rovinku. Nič viac, iba som sa rozhýbal. Do tempa som sa mienil dostať až na prvých kilometroch majstrovského okruhu.“
Nebol to risk? Nerátali ste, že domáci pretekári a chodci z Latinskej Ameriky to „napália“?
„Ani oni nie sú samovrahovia. Ak by sa to stalo, pravdaže, šancu by som nemal. Plnil som trénerovú stratégiu ísť podľa pocitu. Keďže tempo bolo pomalšie, dlho som kontroloval čelo.“
Všimli sme si, že ste viac razy podávali fľašu s tekutinou. Raz Markovovi, inokedy Španielovi Fernadezovi. To ste si „šplhali“ u favoritov?
„V žiadnom prípade, pomáhali sme si navzájom. V zhluku početnej skupiny nemal pretekár trebárs v treťom rade šancu dostať sa k občerstveniu. Ak sa niekto jedno kolo nenapil, mohol si rovno sadnúť na chodník.“
Prvých 5 km sa išlo za 21:11 min, druhých ešte pomalšie - 42:54 min, v tretej pätorke sa tempo trochu zrýchlilo - 20:54 min. Vyhovovalo vám to?
„ Samozrejme, úplne. Snažil som sa ísť nenápadne, ale na čelných pozíciách. Občas som aj išiel celkom dopredu. Dbal som na techniku. Preteky som dokončil bez jediného napomínania.“
Ešte na 15 km, už v sedemčlennej skupinke. ste držali taktovku aj vy. Potom roztrhol pole Talian Gandellini, o chvíľu rozhodujúcim spôsobom Rus Iľja Markov. Nelákalo vás skúsiť dôjsť si pre medailu?
„Chvíľu áno. Tri kilometre pred cieľom však Iľja nasadil tempo 3:40 min na kilometer. To by ma zničilo. Riskoval by som diskvalifikáciu za porušenie štýlu, alebo by som sa úplne prepadol. Nohy síce vládali, nestačil som s dychom. Myšlienku som ihneď zavrhol, keď som si spomenul na trénerove slová - choď podľa pocitov.“
V obdobných horúčavách ste súťažili na OH v Atlante 1996, MS 1997 v Aténach, vlani na ME v Budapešti. Ak k ním priradíte Sevillu, kde to bolo naťažšie?
„Rozhodne teraz. Extrémnu teplotu znásobovala veľká vlhkosť. Som však skúsenejší, opakujem, nikto mi nekládol na krk nôž povinného umiestnenia. Navyše, mal som veľký motív, dokázáť, ako sa ku mne nespravodlivo zachovali. Vyhodili ma nielen z Dukly, ale aj z olympijského top-tímu. Prečo? Nikto mi nič nevysvetlil.“
P. S. Predsedníčka Slovenského atletického zväzu Mária Mračnová bola rovnako šťastná ako úspešný chodec. „Konečne som sa dočkala. Bola som šéfkou našej misie na OH v Atlante, na ME v Budapešti som bola novopečenou predseníčkou zväzu. V oboch prípadoch som zažila iba atletické sklamania. Cieľ, aby sa aspoň jeden náš pretekár umiestnil do dvanásteho miesta, splnil Igor vlastne na 200 percent. Urobím všetko preto, aby ho do top-tímu zaradili,“ povedala M. Mračnová. PETER FUKATSCH, Sevilla
