l v kalifornskom Monterey; Woodstock bol pred dverami a Altamont (kde počas koncertu Rolling Stones ochranka z Hells Angells ubodala jedného z divákov) sa zdal byť ešte v nedohľadne. V rebríčkoch hitparád sa objavovali progresívne rockové skupiny, hudobníci mali chuť hľadať a producenti sa nebáli riskovať. Beatles šokovali svet prevratným albumom Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band a o ďalší polrok neskôr utrpeli rovnako presvedčivé fiasko s filmom Magical Mystery Tour - s filmom, ktorý bol síce tretí v beatlesovskej filmografii, ale prvý, ktorého tvorbu mali plne v rukách. A v tejto atmosfére bolo ohlásené uvedenie ďalšieho beatlesovského filmu, tentoraz s názvom Žltá ponorka (Yellow Submarine).
Premiéra filmu režiséra Georgea Dunninga a nemeckého výtvarníka Heinza Edelmanna, ktorá sa v Londýne uskutočnila 17. júla 1968, bola pre mnohých prekvapením. Tí, ktorí čakali ďalší zo série obvyklých hudobných filmov, sa cítili oklamaní. Kreslený, na prvý pohľad skôr detský, než „dospelácky“ film, totiž zdanlivo vybočoval z filmografie liverpoolskej štvorice už svojím príbehom. Krajinu Pepperland obsadia zákerní Modráci a zachráni sa len staručký námorník Fred, ktorý sa vyberie do Liverpoolu hľadať pomoc. Štyria priatelia (sú nimi, pochopiteľne, John, Paul, George a Ringo) dlho neváhajú, nasadnú na Žltú ponorku a po sérii najrôznejších dobrodružstiev v moriach Času, Dier a v zemi Nikoho oslobodia Pepperland, s pomocou lásky a hudby zmenia zákerných Modrákov, nemilosrdných Jablkáčov i zlovestnú Rukavicu, takže tí nakoniec začnú milovať farby, hudbu i samotných Beatles. (Vtedy asi ešte nikto ani netušil dejinnú iróniu, že pár týždňov po premiére tejto poetickej fikcie iní Modráci napadnú iný malý štát v strede Európy, pravda s tým rozdielom, že sa už nenájdu žiadni statoční beatlesovskí záchrancovia a ani po desiatkach rokov nikto nedonúti obyvateľov okupovaného štátu milovať votrelcov).
Pred uvedením filmu obrázkový magazín Look síce citoval údajne nadšené slová Paula McCartneyho („Heinz Edelmann je náš Salvatore Dalí!“), ale neskoršie reakcie Beatles neboli nijako mimoriadne nadšené. „Nie, to nie sme my,“ vyhlásil George a Ringo prízvukoval: „Len to ilustruje niektoré naše pesničky.“ Dá sa povedať, že liverpoolska štvorica sa od filmu, s ktorým - až na záverečné dve minúty reálneho obrazu - nemala veľa spoločného, dosť príkro dištancovala. A to aj napriek tomu - alebo možno práve preto - že Žltá ponorka zo všetkých beatlesovských filmov najviac vystihovala poetiku ich piesní, suchosť a dadaizmus ich humoru, bola jednoducho najbeatlesovskejšia. Vystihla vlastne všetko to, na čom Beatles a ich režiséri „zhoreli“ - zvláštny svet ich piesní, pripomínajúci krajiny Lewisa Carolla a jeho Alenky. Tomu napomáhal aj brilantný anglický humor - trochu dada, trochu nonsens - a kresby už spomenutého Edelmanna. Ohňostroj farieb a nápadov jednoznačne vychádzal z pop-artu a umeleckých plagátov vtedajšej doby. Klasické techniky sa kombinovali s novými a divák bez dychu sledoval stále nové a nové nápady, ktoré doslova sršali z filmového plátna.
Rovnomenná platňa s hudbou z filmu - dnes by sme povedali soundtrack - vyšla o štyri mesiace neskôr. I keď dodnes má svoje miesto v oficiálnej diskografii skupiny Beatles (je to ich v poradí jedenásty radový album), reakcie na ňu boli a sú podobne zdržanlivé a rozpačité, ako, povedzme, v prípade Magical Mystery Tour alebo Let It Be. Tak trochu proti vôli Beatles vydaná platňa prinášala len štyri nové piesne (to bol počet skladieb dostačujúci akurát tak na formát EP) a ani s tou ich novosťou to nebolo celkom kóšer. Only A Northern Song bol „odpad“ z nahrávania Sgt. Pepper‘sa, It‘s All Too Much a Hey Bulldog Beatles nahrali len tak, bez bližšieho určenia, a jedine detský popevok All Together Now skladal Paul so zámerom pre plánovaný kreslený film. Zvyšok zaradených piesní boli skladby už predtým vydané (niektoré z nich však dovtedy vyšli len na ťažko zohnateľných singloch, takže mnohí diskofilovia boli vďační aj za to) a scénická hudba z pera a taktovky producenta Georgea Martina - lenže tá s hudbou Beatles nemala spoločné už vôbec nič a pohybovala sa skôr kdesi v oblastiach medzi vážnou hudbou a náladovými inštrumentálkami. Posledný úder dostal album Yellow Submarine od samotných Beatles, pretože v čase vydania tohto soundtracku bol už viac ako mesiac na trhu ich nový dvojalbum The Beatles (nazývaný tiež „White Album“).
Od premiéry Žltej ponorky uplynuli viac ako tri desaťročia, ale ani rokmi nestratila táto neprávom zabudnutá filmová rozprávka nič zo svojho pôvabu. Dnes už kultový film Yellow Submarine postavil hudbe i poetike liverpoolskych Chrobákov určite dôstojnejší a nadčasovejší pomník, než väčšina ich ostatných filmov, na ktorých sa čas podpísal oveľa výraznejšie. Môžeme len dúfať, že obnovená verzia sa dostane aj do našich kín - keď už pre nič iné, tak aspoň ako stretnutie so starými známymi.
MILOŠ JANOUŠEK
(Autor je publicista,
spisovateľ a pesničkár)
