a posunuto mi asociovali s atmosférou viacerých Platonovových próz. Porevolučný, šťastne utopický alebo ničivo apokalyptický koniec dejín a sveta má priniesť vykúpenie chaotickej, unavenej prírode, dobovo obdivovanej technike a predovšetkým číro vegetatívnej existencii životom ubitých anonymných ľudí. Rozpätie donedávna známeho prozaického sveta Andreja Platonova predstavovala švejkovská anabáza malého človeka provinčne skarikovanými veľkými revolučnými udalosťami - Skrytý človek, alebo novelistický príbeh nehy a lásky, ktoré si mučivo hľadajú cestu nielen do života a vedomia, ale doslova až „fyziologicky“ do tiel, ciev a žliaz svojich asketických, ubiedených protagonistov - Rieka Potudaň. V Platonovových umiernenejších textoch starci a deti, partnerské dvojice, zvieratá a rastliny, skvelé stroje alebo nikomu nepotrebné haraburdy bývajú živými či oživenými nositeľmi vratkej harmónie „prirodzeného sveta“. Román Čevengur prináša však extrémnu verziu Platonovovho sveta: mrákotný surrealizmus hladomorov, slnkom spálenej krajiny, ľudového sektárskeho blúznenia o „večnom lete“, provinčného čekisticko-boľševického teroru, nezrušiteľný fatalizmus ľudskej existencie ako sirotstva a hľadania dávno mŕtvych otcov, márnosť rozprávkovo-utopického putovania do krajiny šťastia i jej násilne ideologického konštruovania v podobe mestečka Čevengur. Všetko akoby napokon zahladil a pohltil rozľahlý priestor krajiny. Ako ťaživé ticho po katastrofe zostávajú len záchvevy a gestá ľudskej solidarity alebo záblesky prírodnej krásy. Básnik a esejista Josif Brodskij neváhal vysloviť meno Andreja Platonova spolu s Joyceom, Kafkom alebo Musilom. Podľa neho nástrojom na podvrátenie utópie u Platonova nie sú ani tak dejiny a ich fatálne kalamity, ale sám jazyk. Jazyk revolúcie, jazyk ranej sovietskej ideológie a byrokracie sa triešti na provinčnom hlupstve, ľudskej nemote, náboženskej jurodivosti. „Platonovovi padla do oka črepinka zo zrkadla harmónie. Defekt ako zrak u Cézanna“ (aforistický postreh o spisovateľovom umeleckom videní je z pera filozofa M. Mamardašviliho). Román, kedysi daný do kliatby, vyšiel v ruskom exile v 70. rokoch a v spisovateľovej vlasti až na sklonku komunizmu. U nás začali jeho prózy vychádzať od 60. rokov v rámci nového prekladateľského a čitateľského záujmu o Babeľa, Bulgakova, Pasternaka alebo Pilňaka. Po roku 1989 sa stal udalosťou český preklad Čevenguru Anny Novákovej, ktorý vyšiel v polovici deväťdesiatych rokov vo vydavateľstve Argo.
Slovenskú literatúru ešte vždy charakterizuje dávno zasunutý folklórny základ a kontrastne stredoeurópsky biedermeierovský sen o ušľachtilej, slušnej spoločnosti - pochopiteľne, s rubom v podobe potlačených komplexov alebo ničivých nevraživostí. Desaťročia totalitárneho socializmu znamenali pre literatúru zároveň vydobýjanie si všednej, civilnej každodennosti spod područia dejín a ideológie. Do tohto všetkého vstúpilo očarenie postmodernými textovými hrami. Radikálne „iný“ Andrej Platonov pri svojej storočnici môže byť tichou pripomienkou iných, prehliadaných dimenzií sveta a možností literatúry voči nim.
FEDOR MATEJOV
(Autor je literárny kritik, pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV)
