Akcia sa skončila alebo to pravé len príde?

Došlo k prvej výmene ministra terajšej koaličnej vlády. Po niekoľkomesačnej sústredenej paľbe zo všetkých zbraní a kalibrov nielen z opozičnej línie, ale v neposlednom rade z vlastných pozícií koalície, vystrčil bielu zástavu, na znak kapitulácie. Alebo sa lepšie hodí prirovnanie k doráňanému boxerovi, tréner ktorého vhodil do ringu ručník? Nemožno sa čudovať, že v takom vynervovanom stave použil pri svojej obhajobe tie nešťastné príklady o prejazde cez prázdnu križovatku „na červenú“ alebo o pravdepodobnosti výskytu menších porušení zákonov aj na iných rezortoch. Isteže mu trvalo pridlho, kým „strávil žabu, čomu ktosi nechal zhltnúť“ v prípade lietadiel, ktoré sa dostali do republiky čudnou deblokáciou časti ruského dlhu. Isté je, že sa mu nedokázalo ani úplatkárstvo, ani klientelizmus! Kde teda zostala zásada prezumpcie neviny, na ktorú sa odvolávalo a odvoláva v celkom opodstatnených kauzách Lexu, Krajčiho, ako i v dávnejšie ututlaných prípadoch nezákonného predaja pšenice do zahraničia, aby som spomenul len tie najznámejšie? V tomto svetle sa ukazuje, že odstránenie Palacku z kresla ministra je iba predohrou k útoku na samotného premiéra Dzurindu! Odkiaľ vietor fúka, kto asi má z toho osoh? Žeby národ? Nezasvätený čitateľ sa iba čuduje, ako sa zrazu zmenil tón jeho médií. Už sa Dzurindovi vyčíta i to, že neverí v úprimnosť predsedu KDH, tomuto štátobornému politikovi, ktorý vyhlásil, že V. Mečiar by nemal byť obviňovaný za zločiny minulej vlády, lebo sa zaslúžil o suverenitu Slovenska. Aj keby to o V. M. bola pravda, - čo však nie je, lebo on chcel iba Čechov „dokopať do konfederácie“ - môže niečo také vyhlasovať právnik, ešte k tomu vo funkcii ministra spravodlivosti? S prejazdom na červenú sa to nedá porovnať! Ale možno sa potom čudovať, že v tomto štáte niektorí sudcovia prepúšťajú zločincov z väzby, prokurátori prechovávajú drogy a ilegálne zbrane, policajti prevádzajú načierno cez hranice, colníci pašujú drogy a mafiáni strieľajú jeden druhého nielen na nemocničnej posteli, ale aj za bieleho dňa na ulici? Za to všetko sa snažia činiť zodpovedným premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorému však pod nohy hádžu polená nielen jednotliví politici z osobných záujmov, ale aj partnerské koaličné strany v parlamente (pozri najprv zamietnutie, potom oneskorené odsúhlasenie reštrikčných opatrení), nehovoriac o odboroch, ktorých vodcovia proti rozkrádaniu národného majetku, zadržiavaniu miezd robotníkov a prepúšťaniu zamestnancov fabrík za Mečiarovej vlády nevystupovali, iba teraz hrozia štrajkami. Páni politici, či už vo vládnych kreslách, v parlamentných laviciach, v odboroch, či ako mienkotvorcovia v médiách (česť výnimkám), sa mýlia, ak si myslia, že celý národ je naivný. Nemali by si myslieť, že uveríme tomu, že na svojich miestach pracujú v prospech všetkého ľudu tohto štátu!