Už niekoľko rokov psychológovia a ďalší odborníci upozorňujú na nezdravú klímu v rezorte školstva. Odvíja sa od akútneho nedostatku peňazí. Nakopenie neriešených prostriedkov má za následok veľké množstvo vyhorených učiteľov, ktorí stratili záujem o svoju prácu a únik hľadajú v úteku od profesie.
Učitelia sa vracajú po prázdninách do škôl, kde ich čakajú ďalšie negatívne správy. Neobávate sa, že sa medzi nimi zvýši počet tých, čo trpia syndrómom vyhorenia?
„Učiteľské povolanie je samo osebe veľmi namáhavé. Naši učitelia ho vykonávajú v nepriaznivých podmienkach a v neštandardnej situácii. Riziko ich preťaženia je naozaj vysoké. Či u nich dôjde k syndrómu vyhorenia, závisí však od viacerých okolností, napr. aj od toho, či nájdu v sebe alebo blízkom okolí zdroje pozitívnej protiváhy škodlivému stresu, alebo akou odolnou či nezdolnou osobnosťou disponujú. Poznám učiteľov, ktorí si aj v súčasných pomeroch natoľko uvedomujú zmysel svojej práce a vlastnú zodpovednosť pred deťmi, že fungujú i za cenu istej osobnej obete, profesionálne dobre. Možno si to ani neuvedomujú, ale svojim žiakom odovzdávajú navyše vzor, ako zvládať ťažkosti a prekážky na vysokej ľudskej úrovni. Týmto učiteľom by masmédiá mali venovať väčšiu pozornosť.“
Vy si myslíte, že v situácii, keď majú učitelia hlboko do peňaženky, si ešte potrpia na morálne ocenenie?
„Áno. Keď už nemôžu byť finačne docenení, vyzdvihujme a oceňujme ich aspoň morálne.“
Nazdávate sa, že učitelia by po rokoch nedocenenia spoločnosťou našli v sebe dostatok síl na to, aby sa konečne vzopreli?
„Dlhodobé neuspokojovanie oprávnených nárokov by mohlo viesť k istému radikalizmu v ich správaní. V rámci neho sa už v dostatočnej miere nezvažujú súčasné reálne ekonomické možnosti ani konečné dôsledky, ktoré môžu byť kontraproduktívne oproti pôvodným želaniam. Primerané by bolo, keby učitelia začali vyvíjať väčší tlak na zastavenie nadbytočného úniku financií, na skutočne efektívne racionalizačné opatrenia v rezorte. Mám na mysli napr. urýchlené doriešenie kauzy nových vysokých škôl, nadbytočného rozšírenia štátnej správy a zriaďovania nových inštitúcií, ktoré vznikli len vďaka novému územnosprávnemu členeniu atď.“
Ktorí učitelia sú pre žiakov viac nebezpeční - autoritatívni alebo nadmieru tolerantní?
„Kumšt výchovy spočíva v umení vedieť, kedy sa správať autoritatívne a dať dieťaťu jasne najavo medze a hranice, ktoré nemôže prekročiť, a kedy má vo vzťahu k nemu prevážiť empatia, láskavosť a privretie očí. Škola v našej kultúre je prevažne hierarchický, do značnej miery autoritatívny systém so svojou špecifickou dynamikou. Ak sa v ňom učiteľ začne správať príliš tolerantne, moci sa okamžite chopia žiaci, učiteľovi sa situácia vymyká spod kontroly, čo môže v extrémnych prípadoch viesť až k tomu, že sa nakoniec on sám stane ‘obeťou‘.“
Stávajú sa takéto prípady aj na Slovensku?
„Zriedkavo.“
Na ktorých typoch škôl sa autoritatívni učitelia prejavujú skôr?
„Najmä na základných školách. Príliš autoritatívny prístup nedáva dostatočný priestor na rozvoj individuality a tvorivých schopností dieťaťa, viac potláča, než buduje, a nedostatočne získava pre želateľné hodnoty.“
Pomôže klíme v školstve finančná injekcia alebo si to žiada aj viac?
„Na príklade Ruska vidíme, že finančné injekcie samy osebe nie sú žiadnou spásou. Treba si uvedomiť, že naše školstvo nemá šancu prekročiť tieň spoločnosti, ktorej vlastne stále podlieha. Riešením je pokračovať v demokratizácii a humanizácii škôl. Dôležité bude, aby učitelia spolu s rodičmi obhájili autonómnosť škôl, aby sa ciele vzdelávacích inštitúcií mohli rodiť z ich vlastného vnútorného života, aby sa v ňom mohli formovať a podporovať ľudské hodnoty. Učitelia by mali hájiť vlastné právo môcť slobodne a podľa najlepšieho svedomia vykonávať svoju prácu a odolávať tým, ktorí im v tomto úsilí bránia alebo im ho nezmyselnými direktívami priamo znemožňujú.“
JARMILA HORÁKOVÁ
