lne nasadzujú počítačové vírusy a hry rôzneho druhu. Či skôr jediného druhu - akčné strieľačky, v ktorých sa má živý nepriateľ čím skôr zmeniť na nepriateľa mŕtveho. Xixit znie ako zvuk výstrelu z automatickej pušky, ale nedajte sa pomýliť. Nie som hráč počítačových hier, nie som znalec virtuálneho sveta, ale mám tušenie, že je to tá najmierumilovnejšia hra. Princíp je geniálne jednoduchý a jednoducho geniálny. Zhora, z akýchsi neexistujúcich počítačových nebies, vám dolu padajú rôzne geometrické telieska: gule, kocky, srdiečka, ihlany a trojuholníky. Každá vecička má svoju farbu: gule sú žlté, kocky červené, srdiečka belasé, ihlany zelené a trojuholníky modré. Sú krásne sfarbené a pripomínajú malé drahokamy. Padajú po troch v rôznych zoskupeniach. Vytvárajú tak pevný múr, ktorý sa nakoniec zosype. Aby sa tak nestalo, musí hráč ukladať padajúce telieska tak, aby sa dostali tri rovnakého tvaru a farby vedľa seba, nad seba alebo diagonálne. Vtedy sa múr alebo jeho časť rozsype a vy môžete stavať ďalej. Telieska padajú čoraz rýchlejšie a nakoniec je z nich hustý diamantový dážď. Ten, kto vydrží najdlhšie, stáva sa víťazom a môže sa zapísať na čestnú listinu tejto hry. Vôbec to nie je také zložité, ako to opisujem. Keď som túto hru zvládol ja, musí ju zvládnuť každý. Prečo som podľahol čaru hry zvanej Xixit? Ako každá dobrá hra, aj táto je podobenstvom našich životov. Tak ako šach, dáma, mlyn alebo hociktorá z východných hier. Hráč sa hrá a pritom sa nenápadne učí žiť. Aspoň ja som sa pri Xixite naučil o trošku viac rozumieť svojmu životu. Pochopil som, že problémy, trápenia, prekážky a príkoria, ktoré na nás dopadajú zhora, sú drahými kamienkami, darmi, ktoré dostávame. Ak ich dokážeme správne poukladať, rozplynú sa samy. Ak nie, vytvoria nám hrubý múr, ktorý nás zavalí. Jednoduché ako život. Mnohé svoje záležitosti som si vyriešil pri hraní tejto hry. Začínam sa učiť ukladať si v správnom poradí tehličky, ktoré mi padajú na hlavu. Začínam čosi tušiť o hierarchii hodnôt, o tom, čo je dôležité a menej dôležité, čo je podstatné a čo prídavné. Uvedomil som si, že každý človek by mal sledovať svoju vnútornú cestu a nedať sa z nej odkloniť. Zakaždým, keď zle poukladám trblietavé kamienky, vyrastie na obrazovke múr. Zakaždým, keď zle poukladám svoje problémy, keď niečo odkladám, keď si chcem niečo uľahčiť, keď sa dám odkloniť zo svojej cesty nejakou lákavou ponukou, keď chcem chytračiť, sa odohrá to isté v mojom živote. Nie som však zúfalý. Od istého času si s tým viem poradiť.