žobráckej stratégie bez ohľadu na to, že je krajinou s obchodným prebytkom, disponuje obrovskými rezervami, len malým zadlžením a jej rast dosahuje viac ako 7 %. Je preto myšlienka pána Stiglitza na devalváciu správnou odpoveďou na súčasné čínske ťažkosti a je to vôbec dobrá myšlienka pre celosvetovú ekonomiku? Rozhodne nie.
Väčšie krajiny normálne nemôžu očakávať, že by sa mohli ekonomicky zotaviť na úkor zvyšku sveta; naopak, musia samy nájsť cesty, ako zvýšiť svoj vlastný domáci dopyt. Rozpočtové deficity a tlač peňazí - krátkodobo účinné prostriedky - však dávajú len čiastočné odpovede na všetky problémy. Slávny Tung Tsu vo svojom diele Umenie vojny radí veliteľom: „Ak ste obkľúčení, ujdite!“ Celkom dobrá rada pre dnešné čínske vedenie. Čína so svojím priveľkým štátnym sektorom a všeprestupujúcimi reštrikciami vari úplne všetkého má totiž len jednu jedinú voľbu: radikálnu transformáciu svojho hospodárstva.
Zvesti o zlých vyhliadkach Číny sa rýchlo šíria a všeobecne sa očakáva, že čosi sa nevyhnutne musí počas budúcho roka stať. Samozrejme, to niečo sa neodohrá pred 50. výročím Maovej revolúcie, ktoré pripadá na tohtoročný október, ale dá sa to očakávať len krátko potom. Stálym stredom záujmu je v Číne strata dynamiky ekonomického rastu - klesol na „iba“ 7,1 % - to popri deflácii, nedostatku dôvery časti domácností, ktoré pocítia dosah hrozivých reštrukturalizačných problémov štátnych podnikov a napokon i straty medzinárodnej konkurencieschopnosti. Ak však rozpočtové deficity dostatočne nezapôsobia a nedostanú hospodársky rast tam, kde by ho čínski vodcovia chceli mať, a ak menová politika nevykúzli podobný efekt, prečo potom neskúsiť devalváciu?
Súčasný čínsky bilančný prebytok a rast vývozu skutočne poklesli. To čiastočne odráža vplyvy agresívnych exportných stratégií ďalších ázijských ekonomík, kde kolaps domáceho dopytu vyvolal dumping vývozných cien, ktoré poklesli omnoho viac, ako kedy mohli iba vďaka zvýšeniu konkurencieschopnosti. Konkurencieschopnosť je však veru samostatná otázka.
Všetky ázijské ekonomiky, ktoré v nedávnej kríze ťažko trpeli, vrátane Japonska, zažili pád úrovne svojich dolárových cien. Až na Japonsko, kde tento pokles nebol výrazný. Ostatné ekonomiky však zaznamenali pokles cenovej úrovne v rozmedzí od 15 do 25 % až po takmer 50 % v Indonézii. Navyše, miery inflácie nie sú vôbec vysoké a z toho dôvodu nebudú ani nijako výrazne obmedzovať toto reálne znehodnotenie.
Od roku 1998 pri posilňujúcich sa ázijských menách a aj tak silnom jene dosiahla Čína vcelku výrazný pokrok pri zvyšovaní vlastnej konkurencieschopnosti. To však neznamená, že by sa už vrátila k úrovniam roku 1997 alebo 1996. Hrubý odhad straty čínskej konkurencieschopnosti na ázijskom trhu dosahuje 10-15 % - čo rozhodne nie sú hodnoty zanedbateľné, na druhej strane však ani zničujúce. Preto nám tieto čísla nehovoria nič viac, ako že sme schopní rozoznať, že problém skutočne existuje, že devalvácia sa javí ako tradičná medicína a že je iba otázkou, či k jej použitiu dôjde, prípadne kedy.
Aj keby však k nejakej strate konkurencieschopnosti došlo, devalvácia odpoveďou a riešením nie je. V honbe za veľkými ziskami môžu málo zadlžené krajiny devalváciou vyvolať politiku ožobračovania v štýle 30. rokov, v prípade čínskej devalvácie by to však znamenalo výbuch devalvácií po celej Ázii alebo prinajmenšom očakávanie takého výbuchu. Ceny nehnuteľností by všade prudko klesali, a to i v Japonsku, a hospodársky rast taktiež. A už aj tak vysoký dolár by bol vytlačený ešte vyššie, pretože Ázia sa vždy snaží vyriešiť svoje problémy s nezamestnanosťou čo najväčšími obchodnými prebytkami. Znovu by to zasiahlo pomaly sa rozvíjajúci trh úverov. Aj vstup Číny do WTO by sa stal ešte oveľa ťažším, pretože všetci protekcionisti by pocítili ďalší úder ázijskej vlny. Je teda zrejmé, že toto nie je správny smer, ktorým sa dať.
Čína vcelku správne využila menovú a fiskálnu politiku na stimuláciu svojho rastu. Ako dočasná stratégia tento prístup utlmí vplyv na volanie po omnoho komplikovanejšom vonkajšom prostredí. Výmena riadenia je napokon najúčinnejšia, keď chcete zásadne znížiť úrokové miery, nie? Hlboké zadlženie je preto užitočné len pre tých, ktorí počítajú s dočasnými rozpočtovými deficitmi. Pretože toto sú len dočasné riešenia, ktoré tlmia následky nepriaznivého vonkajšieho i domáceho prostredia, nie sú nijako ďalej prekračované. Na trvalé riešenie však treba vykonať čosi iné.
Čínsky problém sa nevyrieši devalváciou o 20 či dokonca 40 %. Väčšinu ťažkostí totiž nepredstavujú straty konkurencieschopnosti, ktorú spôsobila nedávna devalvácia ďalších ázijských ekonomík. Čína je v slepej uličke z omnoho zásadnejšieho dôvodu, zablúdila totiž v polovici cesty medzi neefektívnym etatizmom a slobodným podnikaním.
Čína sa musí odhodlať na veľké kroky, aby bola schopná zorganizovať svoje hospodárske aktivity. Veľké množstvo ľudí by mohlo získať zamestnanie, len keby vláda skončila s ochranou štátnych podnikov a prestala obmedzovať ich výrobu i medzinárodný obchod. Čína skrátka potrebuje decentralizáciu, ktorú možno docieliť otvorením systému výroby rôznym súkromným iniciatívam. Sebazamestnávanie, rovnako ako drobné a stredne veľké podniky, je tou správnou cestou z problému. Smelé vypožičiavanie v prečistenom bankovom systéme, kde vládne nová vypožičiavacia kultúra založená na princípe, keď víťazí víťaz, túto základnú stratégiu len doplní, rovnako ako pre podnikanie priaznivá daňová politika. A tak nastal čas na radikálne kroky.
Tým, že sa Čína otvorí veľkým spoločnostiam, v ktorých bude spojený rôzny majetok - ako priame zahraničné investície, tak trebárs majetok privatizačný - vydá sa jednoznačnou cestou k prosperite a prekoná všetky negatívne vplyvy vyvolané stranou ponuky. Zisky sa potom môžu rozdeliť spravodlivo medzi pracujúcich, orgány miestnej správy a samosprávy, môžu sa vynaložiť na pokrytie všeobecného zníženia daní alebo výdavkov na centrálnu vládu. V krátkom čase by potom mohol dostatok peňazí a samostatné iniciatívy vyvolať aj boom v oblasti zamestnanosti a podnikania, pretože Číne je nesmierne vysoká podnikateľská kultúra vlastná. Omyl, ktorého sa Čína dopustila, spočíva v nadmernej väzbe na súčasné existujúce ekonomické štruktúry, ktoré sa však premenili na štruktúry veľmi neproduktívne a ako také ich treba čo najrýchlejšie odstrániť - skôr, ako strata dôvery spoločnosti celé hospodárstvo zatlačí ešte hlbšie do bahna.
Každý, kdo teda verí, že devalvácia je najlepšou odpoveďou na čínske problémy, sa hlboko mýli. Ak sa čínskym vodcom zapáčila devalvácia, riskujú, že si privodia len ďalšie bolesti hlavy a navyše ohrozia celú Áziu.
RUDI DORNBUSCH
(Autor je profesorom ekonómie na MIT a
bývalým hlavným ekonomickým poradcom Svetovej banky a MMF)
