Slovami jedného z kurátorov, keramika počas posledných desaťročí má dosť premenlivú pozíciu v hierarchii umenia. Dodnes je obklopená rôznymi predsudkami, najmä zo strany takzvaného vysokého umenia, a súčasne ju poznačili vlastné komplexy o vlastnej menejcennosti. Prítomná výstava však nechce byť manifestom rehabilitácie keramiky v rámci umeleckých druhov, hoci jej výtvarná artikulácia prízvukuje i emancipačný rozmer. Do výtvarného leitmotívu si vytiahla slovo objekt, ktorým posúva tradičný pohľad na keramiku ako rýdzi prejav ľudových hrnčiarov na tvorbu výsostne autonómnu, stierajúcu konvenčné predstavy. Hlinený objekt ako aktuálny pohľad na médium spájajúce umeleckú citlivosť s pluralitou možností. Kurátorská koncepcia spojila tri rôzne prístupy, ktoré síce v inštalácii zostali rozdelené, no ich vzájomná myšlienková korešpondencia je viac než zreteľná. Ďalším spojivom je i dominantná prítomnosť diel z medzinárodných keramických sympózií v Lučenci, ktoré vznikali z materiálu v neďalekom Kalinove. Expozícia je spoločným príbehom o intímnej poetike ženského sveta, ktorému popri rešpekte pred materiálom nechýba ani odvaha formulovať otázky. Vytrvalosť po otázkach sa výrazne objavuje v kolekcii I. Langerovej-Vidrovej, ktorej objekty nepredkladajú hotové riešenia. Azda najzreteľnejšie hľadajú možné presahy, čo sa odzrkadľuje aj v maliarskom poňatí keramickej glazúry, či až v tvorbe keramickej inštalácie. Hlina je pre ňu materiál, ktorému sa vzdáva pocta, ale i partner s právom na svoj život. Kombinácia materiálov, personifikácia tvarov, využívanie náhody v technologickom procese (vyvreniny, praskliny) - to je len niekoľko políčok z nikdy nekončiaceho filmu. Inštaláciu hlinených objektov A. Horváthovej možno brať ako konceptuálny denník o odkrývaní tajomných labyrintov, v ktorom človek nachádza starobylé koráby, ale i schránky ukrývajúce všakovaké predmety. Niekedy je to fragment spomienky, inokedy hľadanie utkvelej predstavy. Vždy je to však príchuť hľadania harmónie tvarov, ale i akcentov dramatickej situácie útočiacej na ľudskú pamäť. Svet G. Luptákovej opúšťa napätím nasýtené scény a na jej veľkolepé theatrum mundi vstupuje commedia dell‘arte. Hra s tvarmi a farbami však nie je pre ňu nezáväznou výtvarnou exhibíciou, ale hľadaním súzvuku, v ktorom nechýba zmysel pre detail, ale ani ironický odstup. Svojou konštrukciou vytvára až architektonické objekty, ktoré ponúkajú príbytok pre jej fantáziu a naše túžby. To, ostatne, platí pre celú výstavu. ĽUDO PETRÁNSKY ml.