Bernard-Marie Koltes považoval svoj život za nezaujímavý. „Nie som Joseph Conrad, ktorý precestoval svet. Nepatrím medzi ľudí, čo prešli zásadnou skúsenosťou, a tak sa dostali k písaniu. Prežívam síce zásadné skúsenosti, ale tie sa nedajú vyrozprávať,“ povedal Koltes na konci roku 1988. V apríli 1989 zomrel na „skúsenosť, ktorá sa nedá vyrozprávať“ – aids. Na rozdiel od iných spisovateľov svojej generácie – najmä na rozdiel od Hervé Guiberta, Koltes si tú tému takmer nevšímal.

Mal devätnásť a ušiel z „nudných, škaredých a provinčných rodných Mét“ študovať žurnalistiku do Štrasburgu. Jeho otec bol dôstojník a v šesťdesiatych rokoch slúžil v Alžírsku. „Hra Návrat do púšte je o tom, čo človek môže cítiť, keď má dvanásť, ako môže vnímať, keď vybuchovali arabské kaviarne a Arabov hádžu do riek. Myslím, že práve tieto udalosti rozhodli o tom, že som sa zaujímal viac o cudzincov, ako o Francúzov. Veľmi rýchlo som pochopil, že oni sú nová krv Francúzska. Keby Francúzsko žilo iba z krvi Francúzov, stalo by sa z neho Švajčiarsko. Zlý sen.“

Cestoval ďalej – do Paríža, potom prešiel rýchlo New York. „V New Yorku som skočil hlavičku do života. New York v tom roku šesťdesiatosem bol iný svet: McDonaldy, veľké autá, elektronika, vynálezy do domácnosti. Bol som do toho mesta blázon.“

Objavil Ameriku do hĺbky. Prešiel stopom celé Ohio, spoznal zlý sen Ameriky – vidiek. „Vo Francúzsku zachraňuje vidiek to, čo má históriu. Tam je však iba kukurica a kravy. A kukurica a kravy hýbu svetom.“ Bola to pre neho zásadná skúsenosť.