Tesne predtým, než napísal Roberta Zucca, svoju poslednú hru, prekladal Shakespearovu Zimnú rozprávku. „Shakespeare ma naučil mať radosť, bláznivú radosť z písania. Mal som obdobie, keď som sa riadil idiotskými pravidlami, tým, čo vás učia divadelné teórie, že musíte mať motív pre každý príchod na scénu a pre odchod z nej, že musíte rešpektovať beh času. Od Shakespeara som sa naučil, že to všetko je zle. On na čas kašle, skočí o pätnásť rokov ďalej, presne vtedy, keď chce, miesto deja mení bez prestania, motív nehľadá. Jediný motív, ktorý postavy majú, je hovoriť, povedať, čo povedať majú.“
Vo februári 1988 uvidel Koltes v metre plagát, ktorý vyhlasoval pátranie po vrahovi policajta. Tvár na fotografii ho fascinovala. O niečo neskôr videl v televízii toho istého mladého muža, ktorý ušiel dozorcom, vyliezol na strechu väzenia a vyzval na boj celý svet. „Volal sa Roberto Succo, ako pätnásťročný zabil svojich rodičov, potom po desiatich rokoch zavraždil policajta, niekoľko mesiacov bol na úteku, zabíjal, schovával sa v prírode, bral rukojemníkov, nikto nevedel, kto to je. Po jeho výstupe na streche ho zavrú na psychiatriu a spácha samovraždu rovnakým spôsobom, akým zavraždil otca. Neuveriteľný príbeh. Samson či Goliáš, monštrum, ktoré je porazené kameňom, alebo ženou.“
Táto záverečná hra je prvá, v ktorej použil dokumentárny materiál – príbeh talianskeho mladíka Roberta a drámu rukojemníkov v Gladbecku. Jeho text je o všetkých, čo spriaznení s týmto mladým mužom, hľadali cestu z klietky sveta do slobody smrti. Roberto je blud – naivný a nebezpečný, bez svedomia, čo znamená bez vedomia viny. Chce zomrieť – zomrieme aj tak všetci – aby sa opäť narodil ako „žltý pes“, ale bol menej nešťastný.
