Zahynulo v nich viac ľudí, než v čase jeho zisťovania obývalo našu planétu. O ich príčinách a dôsledkoch sa popísali stohy kníh, vyvodzovali sa z nich historické poučenia. Zdá sa však, že proti zdvihnutému prstu v tomto smere zostalo ľudstvo imúnne. A čo je tiež zarmucujúce, čím viac sa obzor ľudského ducha rozširoval, čím nástojčivejšie si pokrok vo vede, technike prerážal cestu vpred, tým urputnejšími a ničivejšími sa tieto vojny stávali. Smutným dôkazom je práve tisícročie, ktoré sa chýli ku koncu. Kým na jeho začiatku stáli proti sebe ozbrojenci v počte niekoľko tisíc mužov, v 19. storočí boli vytvorené už stotisícové a začiatkom 20. storočia miliónové armády. Niekoľko stoviek alebo tisíc padlých na bojiskách raného feudalizmu je neporovnateľných so stratami druhej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala do 50 miliónov ľudských obetí. A mohli by sme pokračovať.
Vojna je zlo, ktoré dlhé tisícročia vrhalo a vrhá svoj skazonostný tieň na ľudstvo. A to napriek paradoxnej skutočnosti, že vojny boli v zlomových fázach dejín často urýchľovačmi dejinného vývoja, hybným motorom vedeckého a technologického pokroku, podnietili vznik nesmrteľných umeleckých diel a objavenie nevšedných osobností. Dúfajme len, že nebudú mať pravdu tí historici a futurológovia, ktorí dokazujú, že história ľudstva je v určitom zmysle históriou permanentných ozbrojených stretnutí a vojen s mierovými prestávkami.
Už prvé polstoročie druhého tisícročia poznamenali dynastické boje Sasov, Dánov a Normanov, ktoré vrcholili roku 1066 bitkou pri Hastingse. Víťazstvom normanského vojvodu Viliama sa začal proces splynutia Normanov s Anglosasmi a vzniku krajiny, ktorá v ďalších storočiach zohrávala čoraz výraznejšiu úlohu v Európe. Kým sever, západ a juh Európy pustošili občianske a dynastické vojny, na východe Byzancia odrážala útoky Seldžukov, Normanov, Benátčanov a sama podnikla viacero vojenských výprav. V rokoch 1096-1270 došlo opäť k vojnovému stretu dvoch civilizácií islamu a kresťanstva v podobe ôsmich križiackych výprav do Svätej zeme. Ich ukrutnosti ešte prekonali ťaženia Mongolov v 12. a 13. storočí, ktorí za podpory svojich vazalov spustošili veľkú časť vtedy známeho sveta vrátane strednej a východnej Európy. Po dobytí stredoázijského mesta Mervu Mongolmi iba sčítanie povraždených trvalo trinásť dní. Roku 1241 Mongoli na rieke Slaná rozbili aj vojská uhorského kráľa Belu IV. a vyplienili časť Slovenska. Tzv. storočná vojna, ktorá sa začala roku 1337 a s prestávkami trvala takmer 120 rokov, mala vyriešiť, ale nevyriešila dynastické, územné a rodiace sa obchodné spory medzi Anglickom a Francúzskom. Kým v 15. storočí v Anglicku pokračoval mocenský boj medzi dvoma líniami kráľovského rodu, tzv. vojna ruží, v Španielsku prebiehala posledná fáza bojov s moslimami, v Taliansku zrážky medzi mestskými štátmi, v strednej a východnej Európe povstania a mocenské zápasy, 16. storočie sa stalo storočím dobyvateľských výprav v Severnej a Južnej Amerike. Napriek vrcholeniu renesancie a humanizmu, ktorý kládol do centra uvažovanie človeka, to bolo obdobie neľútostného náboženského boja s hlbokými politickými a kultúrnymi následkami pre celý svet. Toto a nasledujúce storočie bolo aj obdobím pustošivej expanzie Osmanov, ktorí dobyli Perziu, Sýriu i Egypt, podrobili si Balkán, rozčesli Uhorsko na tri časti a viac než pol druhého storočia podnikali lúpeživé výpravy aj na územie dnešného Slovenska. Súčasťou náboženských vojen a súperenia medzi Francúzskom a Habsburgovcami bola aj tridsaťročná vojna, ktorá sa začala roku 1618 povstaním českých stavov a stiahla do svojho víru veľkú časť Európy. Stala sa najkrvavejšou drámou európskych dejín a vyvolala aj významné zmeny v oblasti vojenstva. Jej súčasťou boli aj stavovské povstania G. Betlena a Juraja I. Rákociho, keď sa Slovensko stalo opäť kolbiskom ozbrojených zápasov.
Vojny sa ako drvivý príboj prelievali Európou od Severného a Baltického mora po Stredozemné a od Atlantického oceánu po Čierne more aj 18. storočí. Nevyhli sa ani iným kontinentom. Spomeňme iba tie najznámejšie. Veľká severná vojna (1700-21), vojna o španielske dedičstvo (1701-1714), rusko-turecká vojna (1710-11), rakúsko-turecká vojna (1716-18), vojny o poľské (1733-38) a rakúske (1740) dedičstvo, sedemročná vojna (1756-63), vojna o americkú nezávislosť (1775-1800) a nakoniec vojny Francúzskej revolúcie (1792-1800), ktorá otvorila novú éru nielen v dejinách ľudstva, ale aj vo vojenstve. Na začiatku 19. storočia zanechal svoju nezmazateľnú stopu výnimočný vojenský talent a vojny spojené s jeho menom - Napoleon Bonaparte. Vzájomným doplnením zbraní, taktiky, politiky a ideológie položil základy moderného vojenstva a svojimi vojnami prekreslil v zásadnej miere mapu Európy. V rokoch 1848-49 zachvátila Európu vlna revolúcií, v rokoch 1853-56 prebiehala krymská vojna, r. 1859 vo vojne Rakúska proti Piemontu a Francúzsku Rakúsko prišlo o veľkú časť svojich talianskych dŕžav a v šesťtýždňovej vojne s Pruskom roku 1866 aj o svoje postavenie veľmoci prvého rangu. Medzi najväčšie ozbrojené konflikty druhej polovice 19. storočia patrila občianska vojna v Severnej Amerike, známa pod názvom vojna Juhu proti Severu (1861-65).
Prudký rozvoj priemyselnej výroby, nové vynálezy, nebývalá dynamika vo vývoji materiálno-technickej vybavenosti armád na začiatku 20. storočia sprevádzané stupňujúcim sa napätím medzi európskymi mocnosťami, zápasom o nové rozdelenie sveta vyústili do dovtedy najväčšej svetovej kataklizmy (1914-1918). Prvá svetová vojna sa začala v Európe, ale rozšírila sa aj na iné kontinenty, prebiehala na súši, svetových moriach a prvýkrát v tomto tisícročí aj vo vzduchu. Zahynulo v nej okolo 10 miliónov ľudí, spôsobila mimoriadne utrpenie, deštrukciu a úplne premenila geografickú tvár Európy a Stredného východu. Prešli iba dve desaťročia a ľudstvo už stálo na prahu ešte strašnejšej kataklizmy. Druhá svetová vojna (1939-45) z hľadiska masového nasadenia vojsk, vojenskej techniky, zbraní, ale aj ničivosti, neľudskosti, materiálnych i ľudských obetí prekonala všetko, čo ľudstvo od nástupu civilizácie v tomto smere zažilo. Mohlo sa zdať, že tento šok z násilia snáď definitívne nové generácie vylieči. Nestalo sa! Čoskoro po skončení vojny došlo k rozdeleniu sveta na dva protiľahlé tábory a k zvyšovaniu napätia medzi týmito tábormi ústiacemu do tzv. studenej vojny, ale došlo aj k lokálnym ozbrojeným konfliktom a občianskym vojnám. V roku 1948-49 to bola arabsko-izraelská vojna, r. 1950-53 kórejská vojna, 1954-75 vietnamská vojna, 1965 indicko-pakistanská vojna, 1967 tzv. šesťdňová arabsko-izraelská vojna, 1980-88 iránsko-iracká vojna, 1982 vojna o Falklandské ostrovy, v tom istom roku sovietska invázia do Afganistanu, 1991 vojna v Perzskom zálive a od roku 1992 vojny a nepokoje na území bývalej Juhoslávie, na pakistansko-indických hraniciach a v Afrike.
Po tomto výpočte by sa zdalo, že drvivý názor anglického historika E. Gibbona, ktorý napísal, že „dejiny sú len o málo viac než zoznam zločincov, hlúpostí a biedy ľudstva“, je plne opodstatnený. Domnievam sa, že to je len polovica pravdy. Tá druhá dáva nádej na optimizmus. Veď dejiny sú zároveň aj učiteľkou života a aj dnes platí latinské príslovie: „Tempora mutantur et nos mutamur in iis“ - časy sa menia a my sa meníme s nimi.
VOJTECH DANGL
(Autor je vojenský historik)
(Pozri aj 2. stranu Magazínu SME)
