V známych prímorských kúpeľoch Trouville zbiera Marguerite Durasová kúsky dreva, vyvrhnuté morom a vytvára z nich zaujímavé artefakty. V starom paláci Les Roches Noires (Čierne skaly) poskytuje francúzskemu rozhlasu svoje posledné interview: „Trouville, to je môj dom. Ako by mi tu všetko patrilo. Aj ten dom vedľa. Aj more. Aj pláž. Všetko sú to záchvevy života. Kolónia v Indočíne, vidiecky dom v Neauphle, milovanie na brehu mora, hromadenie neužitočných predmetov, písanie. Napísaná, hotová stránka, to je smútok. Každá kniha je tak trochu zavraždením autora ním samým. Vždy je pre mňa ťažké hovoriť, že kniha je dopísaná. Je to ako niekoho opustiť, hoci text je pokračovaním vnútorného života. Posledné stránky Milenca zo severnej Číny som dokončovala s plačom. Nedokázala som sa s jeho postavami rozlúčiť.“ Marguerite Durasová (1914-1996) prežila detstvo pri Saigone, vo vtedajšej francúzskej Indočíne. Ako osemnásťročná sa vracia do Paríža a na ulici Saint Benoit, neďaleko slávnej Saint-Germain des Prés a kaviarne Deux Magots si prenajíma byt, v ktorom žije až do konca svojho života. V tomto byte sa stretávali osobnosti francúzskeho kultúrneho a politického života: Francois Mitterrand, Edgar Morin, Ginetta Vittoriniová, Claude Roy či André Breton, a práve tu napísala všetky svoje romány. Marguerite Durasová v nich vždy zdôrazňovala krajnú naliehavosť života - a svoj vlastný život žila s vedomím, že v každom okamihu ide o všetko. Slová boli pre ňu kompromismi medzi výkrikmi a tichom. L‘écriture durassienne, čiže durasovské písanie, vyjadruje stav tela, keď je všetko vo všetkom, ako tvrdila, priamu premenu jej existencie v celej intenzite tohto okamihu. K takémuto „priebežnému písaniu“ prechádza začiatkom osemdesiatych rokov. Napája svoje knihy vlastným osudom, nasadzuje svoju intimitu. Milostný vzťah, ktorý mala v pätnástich rokoch s bohatým Číňanom, neskôr popísala vo svojom asi najlepšom románe Milenec, za ktorý v roku 1984 získala prestížnu literárnu cenu bratov Goncourtov. Čínsky milenec v roku 1990 zomrel a vtedy sedemdesiatšesťročná Durasová začína písať knihu, ktorú by sme mohli nazvať aj Všetko, čo nebolo v Milencovi. Durasovej titul, Milenec zo severnej Číny, priznáva, že ide o rozvíjanie toho, čo už raz napísala. Je to román autobiografický, škandálne priznanie o sebe samej. „Tak ako v Milencovi, ani tu som si nič nevymýšľala - v tom vidím úspech novej formy písania. Vždy som snívala o písaní, kde hrá hlavnú polohu bezprostredné puto medzi životom a dielom. Znamená to nechať vojsť slovo tak, ako je, a veľmi rýchlo ho napísať, aby bolo tým, čím je.“ Milenec zo severnej Číny osvetľuje korene a obsesie budúcej slávnej spisovateľky z jej prvej erotickej skúsenosti. Spálňa v internáte, svit rieky, saigonská garsónka, ktorú svojim synom kupovali bohatí otcovia, a ďalšie rekvizity z jej mladosti, ktoré jej čitateľ už pozná, v novšej verzii pôsobia viac kŕčovito, než exkluzívne. Zrejme to bude tým, že kým Milenec so svojimi chirurgicky presnými popismi patrí k reprezentantom jednej literárnej epochy, Milenec zo severnej Číny už možno nemusel vyjsť. Z týchto čriepkov zo spisovateľkinho intímneho života a atmosféry francúzskych kolónií síce čitateľ môže opäť o autorke všeličo vytušiť, ale ktovie, koľko zaujímavého by z týchto erotických memoárov zostalo, keby sme od nich odčítali jej slávu. Durasovej Ja z jej predchádzajúcich kníh je totiž niečo úplne iné, ako toto, ktoré sa k nám hlási v maske z ružovej väzby. Prežitá vášeň sa zmenila na veľké slová, ktoré už nič nehovoria, tak ako sa to stáva, keď ľudia na staré kolená spomínajú na časy svojej romantickej mladosti. V našej literárnej tradícii zvyknú tieto ročníky skôr spomínať na SNP (alebo na Tisa - podľa politickej orientácie), vo Francúzsku - zdá sa - na milencov.
ANDREA PUKOVÁ
