Niet divu, že z vysokých škôl odchádzajú najtalentovanejší vedecko-pedagogickí pracovníci, že vedecký výskum živorí a výučba stráca väzbu na potreby praxe i meniacich sa požiadaviek na trhu práce. Stagnuje inovačný proces výučby, narastá podiel nezamestnaných absolventov vysokých škôl na celkovej nezamestnanosti. Najsmutnejšie na tomto vývoji je, že v akademickom roku 1999-2000 po prvýkrát od novembrovej revolúcie došlo k poklesu počtu prijímaných študentov do prvých ročníkov vysokoškolského štúdia.
Na Slovensku končí stredoškolské štúdium každý rok okolo 110-tisíc maturantov. Z nich najmenej 60-tisíc sa uchádza o vysokoškolské štúdium na 21 vysokých školách. „Vďaka“ finančnej podvýžive môžu vysoké školy prijať do prvých semestrov najviac 20-22-tisíc študentov. To znamená, že viac ako 80-tisíc stredoškolákov je odkázaných uchádzať sa o akékoľvek zamestnanie, ak nechcú zostať na ťarchu sociálneho zabezpečenia v nezamestnanosti.
Slovenská republika patrí do skupiny asociovaných krajín s EÚ s najnižším podielom vysokoškolsky vzdelanej a ekonomicky aktívnej populácie. Kým u nás je tento podiel asi 18 %, vo vyspelých krajinách dosahuje podiel pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním 25-35 %. Dnes jestvuje obrovské množstvo údajov o odhade potreby vysokoškolsky vzdelanej populácie v 21. storočí, ktoré zvykneme označovať obdobím vzdelávajúcej sa spoločnosti, obdobím informačnej spoločnosti i obdobím celoživotného vzdelávania. Tým, že chudokrvné vysoké školy prijímajú obmedzené počty študentov, pracujú proti záujmu spoločnosti, nepriamo zvyšujú podiel nezamestnaných stredoškolákov a ignorujú požiadavku zvýšenej vzdelanosti ako podmienky ekonomického a sociálneho pokroku a konkurencieschopnosti našich ľudí na otvárajúcom sa európskom i zámorskom trhu práce.
Slovenské vysoké školy potrebujú viac finančných prostriedkov na zachovanie kvality vedeckovýskumnej činnosti, kvality výchovnovzdelávacieho procesu a zlepšenie spolupráce s verejným sektorom. Keďže štátny rozpočet tieto potreby vysokých škôl nestačí vykryť a zákon o vysokých školách nedovoľuje vysokým školám získavať ďalšie zdroje z podnikateľskej činnosti a zákonnej účasti študentov na financovaní vlastného vzdelávania, niektoré univerzity zavádzajú pololegálne poplatky za štúdium najmä v externých formách štúdia, ktoré sa nezriedka uskutočňujú mimo sféry činnosti univerzity, ktoré neprešli akreditáciou a následným súhlasom Ministerstva školstva SR a ktorých kvalita je prinajmenšom sporná. Takéto formy získavania financií právom odsudzuje štátna správa, študenti i verejnosť a v súčasnosti sa hľadajú alternatívne cesty ozdravenia vysokých škôl.
Hlavným východiskom ozdravného procesu vysokých škôl a perspektívne celej spoločnosti je reformovať obsah štúdia tak, aby vysoká škola zaručovala plnú zamestnanosť svojich absolventov, získať financie a prijať vyššie počty študentov do prvých ročníkov. Takto dosiahneme pokles nezamestnanosti absolventov gymnázií a ostatných stredných škôl s maturitou a v neposlednom rade vzostup intelektuálneho a odborného profilu nastupujúcej generácie. Napriek enormnému záujmu o štúdium, vysoké školy prijímajú do prvých ročníkov sotva štvrtinu všetkých uchádzačov. Štát však nemá peniaze a škrtí rozpočet vysokým školám. Zákon o vysokých školách viaže vysoké školy na štátny rozpočet ako jediný zdroj príjmov a stáva sa legislatívnou prekážkou prístupu k tzv. druhým a tretím príjmom, ktoré pochádzajú z odbornej podnikateľskej a expertíznej činnosti a z poplatkov za štúdium.
Vo vyspelom svete sa koncentrácia intelektu, odbornosti a zručnosti na vysokých školách využíva pre potreby štátu, súkromného a verejného sektora. Kontakty, ktoré vysoké školy uzatvárajú v rámci podnikateľskej a expertíznej činnosti, tvoria 20-30 % celkového rozpočtu. Podnikateľská činnosť, ktorej základom je odborný know-how, obvykle nie je zdaňovaná, prípadne sa zvýhodňuje formou daňových úľav. 10-20 % rozpočtu vysokých škôl napĺňajú poplatky za štúdium. Dnes nejestvuje vo vyspelom svete ani jedna krajina, ktorá by zabezpečovala činnosť vysokých škôl výlučne zo zdrojov štátneho rozpočtu. Druhé a tretie príjmy sú súčasťou financovania vysokých škôl.
Nedávno sme mohli počuť populistické vyjadrenie pána ministra školstva o tom, že poplatky za štúdium sa nebudú zavádzať. Bez zavedenia poplatkov za štúdium (samozrejme pri zabezpečení sociálnej záchytnej siete pre menej solventné rodiny) vysoké školy súčasnú krízu neprežijú a stanú sa „učilišťami“ bez nadväznosti na vedecký výskum, tvorivý edukačný prístup a dramaticky sa meniace požiadavky trhu práce.
Sú dve možnosti: Zaviesť celoplošné, diferencované (podľa odbornosti a ekonomickej náročnosti štúdia) poplatky alebo zaviesť štatút samoplatcov. Poplatky za štúdium pre všetkých študentov príslušnej vysokej školy (napr. 200 korún mesačne pri 10-mesačnom akademickom roku) prinesie vysokým školám vyšší príjem (pre Univerzitu Komenského s 25-tisíc študentmi by príjem univerzity dosiahol + 50 miliónov), nemotivuje však školu prijímať vyššie počty maturantov do prvých ročníkov. Je však i druhá možnosť, keď vysoká škola prijme podľa ustálených pravidiel istý počet študentov a tento počet navýši o skupinu samoplatcov z tých, ktorí splnili kritériá spôsobilosti na štúdium a majú rovnaké morálne právo študovať ako študenti, ktorí sa umiestnili nad hranicou prijatia.
Štát vynakladá na študenta vysokej školy približne 40-tisíc korún ročne. Túto sumu môžeme považovať za štátne štipendium pre najlepších. Keďže i rodičia potenciálnych samoplatcov platia dane, a tým majú právo na štátnu podporu, uvažuje sa so zavedením úhrady zodpovedajúcej 50 % ceny štúdia, t. j. 20 000 Sk ročne. Ak by napríklad Univerzita Komenského prijala do prvých ročníkov všetkých fakúlt o 10 % viac študentov - samoplatcov, jej príjem z poplatkov za štúdium by predstavoval 15 miliónov korún ročne. Rozdiel je najmä v tom, že pri tomto postupe odbremeníme štát o tisíce potenciálne nezamestnaných absolventov, uspokojíme viac žiadateľov o štúdium, spoločnosti vychováme viac vzdelaných odborníkov, vysokej škole pomôžeme vykryť jej finančné potreby, odstránime nevyhnutnosť prepúšťania 10 % pracovníkov a zabezpečíme učiteľom a ostatným pracovníkom vysokej školy primerané platy.
Vysoké školy v Slovenskej republike potrebujú vyšší záujem zo strany štátu a najmä novú legislatívu, ktorá otvorí nové formy financovania, zvýši kompetencie ministerstva v oblasti kontroly výchovnovzdelávacieho procesu a odborného profilu absolventov štúdia a školám umožní rozvoj vedeckovýskumnej činnosti a kvalitnú výučbu vyšších počtov študentov.
Prof. MUDr. JURAJ ŠVEC, DrSc.
(Autor je vysokoškolským učiteľom)
