Priateľské a sexuálne zväzky osôb rovnakého pohlavia prekvitali v časoch antického Grécka a Ríma. V starovekých Aténach bola normou bisexualita - dospelí muži mali morálnu povinnosť oženiť sa, to však nevylučovalo mimomanželské vzťahy s mladíkmi. Z počiatku stredoveku existujú ešte doložené ojedinelé prípady kresťanských sobášov homosexuálnych párov. Cirkev videla v homosexualite čoraz ťažší hriech. Neprirodzené smilstvo sa trestalo už od štvrtého storočia. Opakovane sa proti homosexuálne orientovaným ľuďom rozpútavala zničujúca kampaň. Z hriechu proti Bohu a cirkvi sa v priebehu dejín stal protispoločenský trestný čin. Stovky, tisíce a možno desaťtisíce ľudí skončili na popravisku. „Ohavní samcoložníci“ sa stali rovnako prenasledovanou skupinou ako samovrahovia a čarodejnice. Ešte v osemnástom storočí bolo niekoľko ľudí za homosexuálne styky upálených na hranici. Po prvý raz bol trest smrti za hosexualitu zrušený v Rakúsku zákonom Jozefa II. z roku 1787. Osvietenstvom povzbudený panovník síce absolútny trest zrušil, ale inak boli takéto styky aj naďalej trestné a homosexuálom hrozilo niekoľkoročné väzenie. Homosexualita tiež zostala jedným z veľkých tabu minulého storočia. Zákony trestajúce homosexuálne styky boli postupne rušené až v polovici 20. storočia.

Iná orientácia bola v Československu trestaná ešte za prvej republiky. Vtedy bol homosexuálny styk zločinom smilstva, ktoré je proti prirodzenosti. Z právneho pohľadu bol rovnakým zločinom sexuálny styk so zvieratami aj s osobami toho istého pohlavia. Na vinníkov čakal trest väzenia od jedného do piatich rokov. Nástup nacizmu potom priniesol opätovné vyvražďovanie homosexuálov. V Československu prestala byť homosexualita trestným činom v roku 1961. V tomto roku síce tento zákon zrušili, no odlišná sexuálna orientácia bola aj naďalej diskriminovaná. Štátna bezpečnosť si viedla zoznam homosexuálov. Gayov mohla ŠtB kedykoľvek vydierať aj preto, že pre homosexualitu bola pohlavná zrelosť stanovená inak ako pre heterosexualitu. Heterosexuálne styky boli povolené od pätnástich rokov, zatiaľ čo homosexuálne až od osemnástich. Vo všeobecnom povedomí však odpor k homosexuálom pretrvával aj naďalej. Ako píše americký historik Colin Spencer v knihe Dejiny homosexuality, stredovek urobil z homosexuality hriech, kapitalizmus zločin a napokon dvadsiate storočie chorobu, ktorú možno „dostať“, respektíve možno sa na ňu liečiť. Českí psychiatri Srnec a Freund skúšali v dvadsiatych rokoch takzvanú averzívnu liečbu. Homosexuálom sa podávali prípravky vyvolávajúce nevoľnosť a dávenie a pritom im premietali filmy s nahými mužmi. Vatikán sa vo svojich stanoviskách snaží vyhýbať lekárskym termínom, postoj Jána Pavla II. je, že homosexuáli by mali byť liečení s čo najväčším súcitom. V niektorých krajinách však aj v rámci katolíckej cirkvi pôsobia spoločenstvá homosexuálnych veriacich. Mnoho slovenských rodičov homosexuálnych detí je dodnes z tohto poznania zdesených. Pri zistení homosexuálnej orientácie svojich detí zvykli ešte koncom osemdesiatych rokov reagovať slovami: „Musíme k doktorovi!“