Rusko ďalej pokračuje v krokoch, ktoré ohromujú a omračujú. Desať rokov po páde berlínskeho múru a takmer osem rokov od konca Sovietskeho zväzu Rusko stále nie je schopné nájsť svoju cestu do sveta. Ekonomika skolabovala a vykazuje len nepatrné náznaky oživenia. Korupcia vládne nad všetkým. Politický systém sa potáca od krízy ku kríze bez akéhokoľvek zjavného prepojenia medzi politickými vodcami a ruskou spoločnosťou. Prezident Jeľcin je chorý a nevyspytateľný. Neexistujú žiadne dôveryhodné ruské osobnosti, ktoré by na svetovom javisku hrali nejakú rolu.

A tak znova zaznieva prastará ruská otázka: „Čo by sa s tým malo urobiť?“ Jedným z názorov je, že problém leží v stratégii hospodárskych reforiem, ktoré Rusko zaviedlo po roku 1991. Niektorí odborníci namietajú, že Rusko reformovalo svoju krajinu príliš rýchlo, že malo prijať gradualistickú, postupnú reformnú stratégiu, niečo, čo sa postupne realizuje v Číne. Iní naopak argumentujú, že Rusko preradilo privatizáciu pred všetky inštitucionálne reformy, ako je napríklad ustanovenie súdneho systému. Na základe tohto pohľadu možno povedať, že kľúč k stabilizácii Ruska i k jeho eventuálnemu hospodárskemu rastu je v opätovnom posilnení štátnej kontroly nad časťou ekonomického života.

DÔVODY ROZDIELOV

Podľa môjho názoru by bolo veľkou chybou obviňovať z problémov Ruska „rýchlosť“ ekonomických reforiem, najmä keď skutočných reforiem sa urobilo tak žalostne málo! Bol som ekonomickým poradcom v Poľsku (1989-91), Estónsku (1992), Slovinsku (1991-92) a aj v Rusku (1992-93). Pozoroval som všetky tieto krajiny (a rovnako tak i mnoho ďalších) veľmi pozorne. A všetkým týmto krajinám som dal podobnú základnú radu. Estónsko, Poľsko a Slovinsko začali prosperovať; Rusko však nie. Dôvod tohto rozdielu totiž nie je v prehnanej „rýchlosti“ ruských reforiem, ale je ním geografická poloha, štrukturálne podmienky a, samozrejme, politika.

Geografický aspekt je zásadný, hoci ho často komentátori prehliadajú. Krajiny, ktoré sú bližšie k trhom západnej Európy (Poľsko, Maďarsko, Česká republika, Slovensko, Chorvátsko a rovnako aj pobaltské štáty), prešli oveľa ľahšie procesom transformácie na kapitalizmus ako značne vzdialenejšie ekonomiky štátov bývalého Sovietskeho zväzu. Keď sa západoeurópske spoločnosti, napríklad Volkswagen, rozhodnú nakupovať súčiastky od firiem z východnej Európy, takmer určite idú najprv do susednej krajiny, napríklad do Poľska - a nie na Ukrajinu alebo do Ruska. Preto aj do krajín najbližších k západnej Európe tiekol najväčší prúd zahraničných investícií, a preto boli tieto krajiny schopné preniknúť so svojím exportným tovarom do európskeho spoločenstva. Zahraničné investície a export boli v krajinách, ako je Poľsko, Slovinsko alebo Estónsko, tými dvoma najdôležitejšími motormi hospodárskeho zotavenia.

Štrukturálne podmienky Ruska sú rovnako dôležité. Rusko sa, prirodzene, už tradične spolieha na svoj export ropy a plynu, ale hodnota týchto exportov v 90. rokoch prudko klesla. Veľmi poklesla aj vlastná produkcia ruskej ropy a svetové ceny energie rovnako spadli pod hodnoty roku 1986. Navyše, pred rokom 1989 mohol Sovietsky zväz predávať svoje zastarané technológie do komunistických satelitov východnej Európy. Ale hneď, ako moc Sovietov vo východnej Európe v roku 1989 pohasla, všetky tieto krajiny mohli slobodne prepnúť na vyspelé západné technológie, či už v oblasti počítačov, telekomunikácií, dopravy, farmaceutických produktov, alebo v mnohých a mnohých ďalších. Ruské investície do technológií bleskurýchle zmizli, aby spôsobili ďalšie straty v príjmoch. Ruské štrukturálne podmienky zároveň vopred znemožnili gradualistické reformy štátnych spoločností a` la Čína. Ostatne, Čína bola ešte v roku 1978 poľnohospodárskou spoločnosťou, keď začala so svojimi protrhovými reformami: 70 % čínskej populácie žilo v poľnohospodárskych oblastiach, len 18 % pracovalo v štátnych podnikoch. Čína si preto mohla dovoliť riešiť problémy v štátnom sektore postupne, pretože jej neštátny sektor bol taký obrovský. (Mimochodom, problémy so stratovými štátnymi podnikmi Čína stále ešte nevyriešila!)

Oproti tomu v Rusku v roku 1992 viac než 90 % populácie pracovalo v štátnych spoločnostiach. Rusko (a ďalšie krajiny regiónu vrátane Poľska) bolo nútené uskutočniť reformu štátnych podnikov i privatizáciu oveľa rozhodnejšie. Na čínsky prístup sa jednoducho spoľahnúť nemohlo.

POHROMA KORUPCIE

Politika je treťou a kruciálnou dimenziou, ktorou treba vysvetľovať ruské zlyhávanie. Sovietsky zväz si vytvoril systém korupcie a nemorálnej politiky, ktoré v Rusku pretrvávajú dodnes. Stará sovietska nomenklatúra sa stala novým politickým manažmentom Ruska. Sovietsky zväz potlačil či úplne zničil akékoľvek pozostatky občianskej spoločnosti: profesijné spoločenstvá, náboženské skupiny, charitatívne spolky, nezávislé médiá, teda tie formy spoločenských organizácií, ktoré by prirodzenou cestou napomohli obmedzenie šírenia štátnej korupcie. Poľsko naopak malo vždy silné občianske zoskupenia vrátane cirkvi, maloroľníckych družstiev a odborovej organizácie Solidarita. Preto sa v Poľsku podarilo udržať korupciu pod kontrolou, kým v Rusku sa stala všetko zasahujúcou pohromou, ťažko poškodzujúcou spoločnosť.

Existuje ešte medzinárodná dimenzia ruských politických kríz. Západné vlády boli oveľa lepšie pripravené pomôcť Poľsku ako Rusku. Napríklad Poľsko dosiahlo čiastočné odpustenie dlhov; Rusko nie. Poľsko získalo skorú pomoc zo Západu, aby mohlo stabilizovať svoju menu; Rusko nie. To mohla zapríčiniť buď rafinovaná strategická úvaha, alebo išlo jednoducho len o rozhodnutie urobené absolútne ignorantsky. S istotou však môžeme povedať, že nedostatok západnej pomoci toho správneho druhu a v správny čas vážne zhoršil šance Ruska na hospodárske zotavenie sa.

Poľsko (a takisto aj niekoľko ďalších krajín strednej a východnej Európy) nakoniec dotiahlo reformy čestne a efektívne až do konca. Tieto krajiny využili výhody svojej priaznivej geografickej polohy, ktorou prilákali veľkých západoeurópskych investorov. Poľsko a niektoré ďalšie krajiny dostali pomoc zo Západu včas. Rusko naopak vo svojich reformách zlyhalo a ďalej sa prepadáva hlbšie a hlbšie do bahna korupcie a rozkladu. Zo Západu získalo len neveľkú reálnu pomoc. Situácia v Rusku tak naďalej zostáva nestabilnou, a preto nebezpečnou. Iba nové, čestné a demokratické ruské vedenie spoločne so skutočným záväzkom pomoci zo Západu môže túto riskantnú situáciu zvrátiť. JEFFREY SACHS

(Autor je riaditeľom Harvardovho inštitútu medzinárodného rozvoja a je profesorom medzinárodného obchodu na Harvardovej univerzite)

FOTO - REUTERS