Ak Michaila Sergejeviča dodnes nazývajú otcom sovietskej perestrojky, mala Raisa Maximovna plné právo na titul matky demokratických reforiem. Oficiálne nikdy nezastávala žiadnu funkciu, okrem toho, že viedla množstvo dobročinných organizácií a ženských, polofeministických klubov. Jej úloha v histórii je však nesporná. Gorbačov svoju ženu nielen zbožňoval, ale uznával ju ako neformálneho politického poradcu. Vypočul ju vždy, keď si nevedel rady, zlé jazyky tvrdia, že ona často rozhodovala nielen o chode domácnosti, ale i celého štátu. Prisudzovali jej neobmedzený vplyv a v poslednom čase ju porovnávali s dcérou Jeľcina, medzi verejnosťou rovnako neobľúbenou Tatianou Ďjačenkovou. Raisa však bola omnoho viac človekom verejným než Tatiana, majsterka zákulisných intríg.
Všetky dramatické chvíle, ktorých bolo za obdobie vládnutia Gorbačova viac než dosť, prežívala po boku Michaila Sergejeviča. Obaja sa delili ako o slávu, tak i o uznanie celého sveta. Práve to jej Rusi nevedeli odpustiť. Odmietla žiť v ústraní a tváriť sa skromne a naivne. Objavovala sa pred televíznymi kamerami v tom najdrahšom oblečení, stála vedľa hlavy štátu vždy, keď to bolo možné. Mala rada popularitu a zdalo sa, že ju príliš netrápi závisť vlastných občanov. Porušila všetky protokoly Kremľa a porušila ich vedome. „Bola som prvou ženou hlavy nášho štátu, ktorá vyšla pred televízne kamery. Všetci, čo niečo urobíme ako prví, máme ťažký osud,“ povedala nedávno so všetkou skromnosťou.
SKUTOČNÁ PRVÁ DÁMA
Raisa bola prvou manželkou sovietskeho vodcu, ktorá nebola uzavretá pod desiatimi zámkami. Snáď len Chruščov sa odvážil porušiť stranícke predpisy a zobral svoju ženu na cestu do Spojených štátov. Reprezentovala typickú ruskú domácu paniu, nevkusne oblečenú, tučnú, oddane vzhliadajúcu k svojmu mužovi a usmievajúcu sa za každých okolností. Raisa bola na ruskej politickej scéne absolútnou novinkou. A väčšina Rusov to nedokázala stráviť. Dnes o nej všetky ruské noviny píšu ako o neobyčajnej, žiarivo krásnej, prudko inteligentnej, jednoducho ideálnej žene veľkého muža. Donedávna bola Raisa Maximovna jednou z najneobľúbenejších osobností v Rusku. Písali a hovorili o nej, že je nafúkaná egoistka, že sa nadraďuje nad prostý ľud a že nosí príliš krátke a obtiahnuté sukne. Že vnukla Michailovovi Gorbačovovi plno nezmyslov a obviňovali ju zo všetkých možných hriechov. Dokonca aj Boris Jeľcin ešte koncom 80. rokov nepriamo obvinil Gorbačova, že je pod papučou. Tradícia, že ruská žena má sedieť doma a nemiešať sa do vážnych diskusií mužov, bola vďaka Raise Maximovne porušená. Raisa začala novú éru - éru skutočných prvých dám. Aj keď jej nástupkyňa Naina Jeľcinová nekráča v jej stopách, Rusi definitívne pochopili, že prvé dámy sú osoby verejné a ich súkromný život vysoko postavených politikov nemusí byť nevyhnutne tabu. Toto poznanie je zásluha práve Raisy Maximovny.
SYMBOL NOVÉHO RUSKA
Raisa sa snažila byť vždy upravená a elegantná a väčšinou sa jej to darilo. Svojou vyzývavou eleganciou si vyslúžila nenávisť väčšiny ruských žien. „Čo to na seba zasa navliekla…“ hundrali, keď sa objavila na obrazovke v perfektne vystrihnutom žltom kostýme. „To sa jej to chodí každý deň ku kaderníkovi, keď má na všetko slúžky,“ tradovalo sa. Ktosi sa ju pred niekoľkými rokmi pokúsil porovnať s Nadeždou Krupskou. Raisa sa vtedy smrteľne urazila. A mala na to právo. Nebola revolucionárka ani mužatka, ani šedivá bojovníčka za práva kohokoľvek. Sledovala politické dianie a určite doma preberala so svojím mužom každý jeho krok. Neskrývala, že jej hlasu veľmi pozorne načúval. „To sú všetko výmysly,“ vyhlásila na jar 1999, tesne predtým, ako lekári konštatovali, že trpí ostrou formou leukémie. „Ja som nikdy Michailovi Sergejevičovi nepripravovala žiadne prejavy, ani som nevymýšľala politické riešenia, ktoré by som mu potom podsúvala.“ Málokto jej slovám verí. Aj Gorbačov priznáva, že jeho žena na neho mala mimoriadny vplyv. Zaujímala sa o politiku a aktívne sa snažila vyjadrovať sa k mnohým udalostiam. V zahraničí ju milovali a stala sa symbolom úplne nového Ruska. Snáď ešte viac ako sám Gorbačov. Zbožňovali ju predovšetkým v Taliansku. Práve Taliani jej v roku 1988 udelili titul Žena za mier a o niekoľko rokov neskôr titul Dáma roka. Získala množstvo čestných doktorátov a iných uznaní. Každé vyznamenanie v zahraničí vyvolalo ďalšiu vlnu neznášanlivosti voči Raise v ZSSR. Keď sa 26. júla v komunikačných prostriedkoch objavila správa o tom, že je ťažko chorá a lekári jej predpovedajú mesiac života, prvýkrát jej začali na kliniku v nemeckom Münsteri chodiť listy od ruských občanov plné vrelých slov. Po prvýkrát bolo medzi nimi omnoho viac tých, ktoré boli podpísané, ako anonymov.
OSUDNÉ RODISKO
Michail Sergejevič Gorbačov strávil posledné týždne v nemocničnej izbe. Lekári nedávali rodine veľké nádeje a minulý týždeň oznámili, že zostáva dúfať iba v Boha. Gorbačov vtedy povedal: „Neviem, v takej ťažkej chvíli si hovorím, áno, možno niečo také je. Dúfam v Boha. Na hranici života a smrti musíme v niečo veriť.“ Nemeckí novinári potom napísali: „Ateista Gorbačov - ateista s veľkým A - po prvýkrát hovoril o Bohu.“ Michail Gorbačov a Raisa Titarenko spolu prežili 48 rokov. Raisa pochádzala z Altaja a množstvo ruských novín dnes píše, že jej rodisko sa jej stalo osudným. Narodila sa 5. januára 1932 v meste Rubcovsk neďaleko Semipalatinského jadrového polygónu. Je známe, že najmenej raz, v roku 1949, rádioaktívny prach dopadol priamo na mesto. Koľkokrát sa tak stalo v skutočnosti, známe nie je, zato je presne zdokumentované, že rakovinou krvi, chorobou, ktorej podľahla Raisa Gorbačovová, trpí v tejto oblasti omnoho viac ľudí, než kdekoľvek inde.
Raisa Maximovna vyštudovala filozofiu a na Moskovskej štátnej univerzite tiež stretla Michaila Sergejeviča. Pracovať prestala až v roku 1985, keď sa jej muž stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany ZSSR. Aj potom však bola veľmi aktívna. Zakladala a viedla rôzne fondy a ženské združenia, a hlavne neustále cestovala so svojím mužom po svete. Keď začala padať železná opona a v ZSSR nastala slávna perestrojka, Raisa vraj prežívala najšťastnejšie, no i najnapätejšie roky svojho života. Idyla netrvala dlho. Pokus o puč v roku 1991 Raisu zasiahol asi ešte bolestnejšie, než samotného Gorbačova. Dostala infarkt a dlho sa zotavovala. Michail Sergejevič vyzeral vtedy rovnako zúfalo ako teraz, keď prežíval dlhé týždne pri posteli umierajúcej ženy. Prvý raz ruská verejnosť pochopila, že aj milostný cit si zaslúži uznanie. O vzťahu medzi Gorbačovovcami sa napísalo veľa, ale až v poslednom čase sa v článkoch objavilo slovo láska. Raisa Gorbačovová musela zomrieť, aby ju Rusi prestali neznášať.
ZÁZRAK NEPRIŠIEL
Tesne pred hospitalizáciou Raisa novinárom povedala: „Niektorí ľudia dnes zrazu vzali sviečky a vrhli sa do kostolov. Netreba klamať! Ja si vážim veriacich. To je každého osobná vec. Keď sa vám uľaví, tak sa pomodlite. Ale nech sa cirkev nemieša do politiky. Sloboda, to je, keď vás iba súd trestá za to, že útočíte na práva druhého človeka, keď sa dopustíte zločinu proti slobode iných. A ak sa niekto potrebuje modliť a ako to robí, to je každého osobná vec.“ Možno sa nikdy nedozvedela, že jej muž sa za ňu prvý raz v živote pomodlil.
26. júla si Raisa ľahla na lôžko a dúfala, že ju predsa len zachráni zložitá operácia. Nemeckí lekári minulý týždeň konštatovali, že stav Raisy Gorbačovovej je kritický a transplantácia kostnej drene neprichádza do úvahy. Posledné dni už neprecitla z bezvedomia. V pondelok novinári, ktorí každý deň postávali pred klinikou hlboko do noci, aby sa Michaila Gorbačova spýtali na stav jeho ženy, čakali márne. Vyšiel až okolo piatej ráno. S nikým neprehovoril ani slovo. Dve hodiny predtým zomrela Raisa Maximovna Gorbačovová, žena, ktorá pomohla ukončiť totalitnú éru na jednej šestine sveta.
PETRA PROCHÁZKOVÁ,
agentúra Epicentrum
