Denne upadáme do krátkeho blaženého bezvedomia. Niekto dlhšie niekto kratšie. Vedci sa zatiaľ nezhodli, koľko hodín spánku je optimálne a čo už možno považovať za spánkové obžerstvo. Dokonca nevedia ani jednoznačne zodpovedať na otázku, prečo spíme. Dnešní odborníci, ktorí majú k dispozícii prístroje od výmyslu sveta nie sú oveľa múdrejší ako antickí filozofi. Spánok, mladší brat smrti, je takmer rovnakou záhadou ako smrť samotná. Niektoré nervové bunky v našom mozgu dokonca pracujú až s desaťnásobne väčšou frekvenciou ako počas bdenia. Nezodpovedané zostávajú stále aj javy, ktoré so spánkom súvisia – napríklad, prečo zívame, prečo snívame, čo sa stane, ak sme námesační. Americký biológ Craig Heller dokonca tvrdí, že spánok a jeho príčina zostáva jednou z najväčších záhad modernej biológie.Noc v spánkovom laboratóriu

Čo vlastne dnes možno zmerať?

Som v spánkovom laboratóriu Neurologickej kliniky Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe. Sestrička ma zavedie do luxusnej jednolôžkovej izby. Je to vlastne obyčajná izba so sprchovacím kútom a kamerou nad posteľou. Pacient tu má jedinú úlohou: spať.

Matrace sú tvrdé ako na ktorejkoľvek nemocničnej posteli. Vankúš malý.

„Každý tu zaspí. Aj tí čo tvrdia, že by tu nikdy nezaspali. Existuje len jedna choroba, s ktorou sme sa stretli, keď pacient oka nezažmúril. Je to takzvaný syndróm oneskorenia fázy spánku. To sú tí podnikatelia či študenti, ktorí pravidelne chodia spať okolo štvtej v noci a vstávajú napoludnie. Len takí tu zaspia horko-ťažko,“ utešuje sestrička.

Je jedenásť hodín večer. Sestrička berie špeciálne biele lepidlo a na hlavu mi lepí desiatky elektród. Elektroencefalograf bude zaznamenávať po celú noc aktivitu elektrickú mozgu.

Pod oči mi nalepí elektródy elektrookulografu, ktorý zaznamenáva rýchle pohyby očí. Keď snívame, gúľame nimi. Prístroj na zaznamenávanie snov zatiaľ nikto nezostrojil. Na bradu mi sestra pripája ďalšie elektródy. Do nosa mi zapichne senzor, ktorý registruje vydýchnutý teplý vzduch.

Na monitore sa ukáže akýkoľvek výpadok dýchania. Elektródy lepí aj na nohy, na ruky, aby elektromyograf zaznamenával počas spánku elektrickú aktivitu svalov. Registrujú všetky abnormálne pohyby, ktoré znemožňujú pacientovi zaspať. Mnoho ľudí totiž nemôže spať práve preto, že hádže nohami.

Nad hrudník a na brucho mi sestrička uťahuje popruhy, počas spánku sa natáča aj EKG, sleduje sa činnosť srdca.

Zvuky pri chrápaní zaznamená mikrofón. Mnoho ľudí sa budí na vlastné chrápanie. A kamera všetko zaznamenáva na video.

Je 23.35. Mojou jedinou úlohou je teraz spať. Opakujem si, čo odznelo na sympóziu o spánku. Človek by mal vedieť zaspať v priebehu 15 minút.

Všetko zatiaľ bude zaznamenávať počítač. Dve sestričky sledujú na monitoroch každý pohyb pacienta, krivky grafov ukazujú všetko, čo sa deje s pacientom v procese spánku.

Zisťujú, prečo nemôže spávať. Môže ísť aj o nejaké organické poruchy, ktoré bránia človeku zaspať – napríklad Parkinsonova, Alzheimerova choroba, epilepsia. Takéto náročné merania – polysomnografiu však lekári robia len naozaj v ojedinelých prípadoch. Čakacia lehota je aj pol roka. Väčšina prípadov nespavosti si ani nevyžaduje noc v spánkovom laboratóriu. Nespavosť si v drvivej väčšine spôsobujeme sami.

O 6.07 prichádza sestrička. Odpája ma od prístrojov. Zdá sa mi, že som nespala ani hodinu. Vypľuvnutý graf z počítača to takmer potvrdzuje: Architektúra spánku veľmi zlá. Nijaké cyklické usporiadanie spánku.

Čas zaspávania predĺžený na 40 minút. Opakované vyše hodinové striedanie bdelosti a spánku. Až potom prichádza spánok, ale ani ten netrvá dlho a je tvorený len fázami 2NREM, teda nijaký občerstvujúci spánok. Je prítomné veľké množstvo prebúdzacích reakcií a prebudení.

Útecha na záver – nekvalitný spánok nevysvetľuje žiaden zaznamenaný fenomén, preto lekár nález považuje za efekt prvej noci.

Spíme stále menej

Polovica Slovákov však podľa štatistík spí presne práve takto. Jedným z negatívnych dedičstiev 20. storočia je narušenie krehkého biorytmu bdenia a spánku, ktorý sa vytváral státisíce rokov.

Ešte pred sto rokmi trávili naši prapredkovia v perinách o celé dve hodiny dlhšie. Odkedy Edison vynašiel žiarovku, spíme menej. Nie preto, že by sme nechceli. Nemôžeme. Poruchami spánku trpí stále viac ľudí.

„Takmer 50 percent Slovákov má problémy so spánkom, avšak až dve tretiny z nich tento problém aktívne nerieši. Na Slovensku sa problematika nespavosti doteraz prehliadala, hovorí MUDr. Gabriela Juríková.

Vráti sa v 21. storočí biorytmus človeka do normálu? Podarí sa nám túto chybu napraviť? Odborníci na spánok sú skeptickí.

Koľko by sme mali teda spať?

Názory na to, aká je nevyhnutná potreba spánku, sa však líšia aj medzi odborníkmi vo svete. Všeobecne sa usudzuje, že 7,5 hodiny, ktoré väčšina ľudí denne prespí, je dostatočných na optimálnu fyzickú a telesnú kondíciu. Podľa amerických vedcov je toto množstvo nedostatočné, podľa britských by dlhší čas strávený v posteli bol dokonca spánkovým obžerstvom.

Mnohí géniovia tiež považovali spánok za zbytočné plytvanie hodinami produktívnej bdelosti.

Leonardo da Vinci každé štyri hodiny zavrel oči na 15 minút a čakal až na potrebné osvieženie. Nespal vraj dlhšie ako dve hodiny. Získal tak, ako sám tvrdil, 20 rokov života navyše.

Napoleon spával tiež veľmi málo – od polnoci do druhej a potom pracoval. Potom si pospal od piatej do siedmej ráno.

Goethe spal rovnako krátko, ale bez prerušovania. Winston Churchill pracoval do štvrtej ráno a vstával o ôsmej. Zdriemol si vždy po obede, ale len na 30 minút. Vynálezca žiarovky Thomas Alva Edison tiež nepovažoval za nevyhnutné spať nikdy viac, ako päť hodín.

Jedinou výnimkou bol Albert Einstein, ktorý spával až 12 hodín. Teória relativity mu vraj prišla na um práve vo sne.

Prečo vznikajú spánkové laboratóriá

Nikto presne nevie, kedy zaspal, pretože je to z našej mysle vzápätí vymazané.

Objektívne meranie možno urobiť len za pomoci špeciálnych prístrojov aktimetra alebo polysomnografu, ktoré sa robia v spánkových laboratóriách.

Vo vyspelých krajinách existujú desiatky laboratórií spánku, ktoré sa zaoberajú diagnostikovaním a liečbou porúch spánku.

Poruchy spánku môžu mať vážne a dlhodobé následky na krvný tlak, ochorenia srdca, rakovinu, choroby žalúdka a tráviaceho traktu. Spôsobujú depresie. V dôsledku nedostatočného odpočinku sa u permanentne unavených ľudí zvyšuje aj riziko pracovných úrazov a dopravných nehôd. V USA vypukol boom spánkovej medicíny v osemdesiatych rokoch. Vedci vtedy presviedčali vládu Ronalda Reagana, aby financovali tento nový projekt. Spoločnosť bola šokovaná, keď vykalkulovali finančné straty spojené s poruchami spánku. Bolo to 80 miliárd dolárov ročne.

V spánkovom laboratóriu sa robia testy aj na dennú bdelosť. Pacient si ľahne, napoja ho na prístroje a sledujú, ako rýchlo do dvadsiatich minút zaspí a do akého hlbokého spánku upadne. Na spánok sa ukladá niekoľkokrát po dvojhodinových intervaloch. Norma by mala byť nad 10 minút. Skúsenosti českých lekárov sú, že väčšina vodičov zaspí už po piatich minútach.

„Je to horor. Zaspia na každej križovatke.“

Vyšetrujú tu aj deti s nočnými desmi, ak si s nimi detský neurológ nedokáže dať rady alebo keď treba zistiť, či nejde náhodou o epilepsiu. Na Slovensku už tiež existujú spánkové centrá, sú však skôr zamerané na poruchy dýchania pri spánku. „Generácie našich predkov chodili spávať so sliepkami a vstávali na úsvite. Vynález elektrickej žiarovky zrelativizoval rozdiel medzi dňom a nocou – ľudia spia podstatne menej a majú menej občerstvujúceho spánku. Nedostatok informácií a takmer žiadna osveta sa na Slovensku čiastočne podieľajú na tom, že vo viac ako v 60 percentách prípadov nespavosti Slováci užívajú lieky na spanie, ktoré sú silne návykové a v západných krajinách považované za drogy. Rohypnol je v USA napríklad zakázaný,“ hovorí MUDr. Juríková. Časť slovenských nespavcov je doslova závislá na tabletkách na spanie.