„Nechoďte na festival, poďte na môj kolotoč!“, vykrikoval Ján Kroner v piatok popoludní vo foyeri nitrianskeho bábkového divadla. Nebola to žiadna kontra akcia Darine Károvej, riaditeľke festivalu Divadelná Nitra. (Tá naopak môže byť spokojná. Festival už nie je v „disente“ a po prvýkrát ho neodignoroval minister kultúry. Ani finančne, ani osobne. Naopak bolo „preministrované“, lebo pozvanie prijali aj ďalší ministri Višegrádskej štvorky.) Ale vráťme sa do divadla. Kroner bol len Liliomom, púťovým vyvolávačom, ktorý práve táraním, čo slina na jazyk prinesie, získava štamgastov. Sympatický darebák z malebnej maďarskej komédie sa páči tiež divadelnej obci, ktorá svojimi hlasmi nominovala herca za túto rolu na herecký výkon sezóny. Predstaveniu s typickou poetikou režiséra Juraja Nvotu síce niektorí kritici vyčítajú prílišnú jednoduchosť, publikum však ocenilo insitný kus spontánnym potleskom a vstaním zo sedadiel. Protiváhou rustikálnemu Liliomovi bol Cid, s ktorým do Nitry pricestovala produkcia Festival d‘Avignon z Francúzska. Anglický režisér Declan Donnellan, držiteľ siedmich Olivierových cien, stavil na jednoduchosť a eleganciu. Prázdnej scéne (tvorili ju len drevená dlážka a zopár stoličiek, a je pozoruhodné, že ju bolo treba stavať až tri dni) dominovali presné herecké výkony. Zaplnili priestor prednesom Corneillových veršov a choreografiami tiel, ktoré úplne suplovali bohatú výpravu. Napriek tomu bol Cid skôr inscenáciou pre fajnšmekrov než bežného diváka, ktorý sa po viac ako dvoch hodinách „salónnej dramatiky“ predsa len trochu ošíval na sedadle. Prvý festivalový večer zakončili Divadelné ocenenia sezóny DOSKY ‘99. Absolútnym víťazom bolo domáce Divadlo Andreja Bagara. Získalo ich za inscenáciu Macbeth, réžiu (V. Morávek), ženský herecký výkon (A. Gáborová), mužský herecký výkon (M. Slovák, ktorý tu hosťuje vo Fidlikantovi na streche) a scénografiu (A. Grusková).
V sobotu už tradične na dva tábory rozdelil divákov Plukovník Pták pražského Divadla Na zábradlí. Bulharský dramatik Christo Bojčev za absurdnú komédiu o pacientoch psychiatrickej liečebne na Balkáne, ktorí sa vyzbrojení zblúdilou humanitárnou pomocou vyformujú v elitnú vojenskú jednotku a uchádzajú sa o vstup do NATO, získal v medzinárodnej súťaži Harolda Pintera a British Council v Londýne prvú cenu. Režisér Petr Lébl, pre ktorého je typická recesia, absurdita, búranie tabu a provokatívne srandovanie, vedie v tomto tvorivom duchu aj všetky diskusie na tému svojej tvorby. Hoci práve takýto typ inscenácie zanecháva množstvo otázok a emócií (za vtáka si vyslúžil obvinenie z cynizmu, keď vtipkuje o veciach bolestných a živých ako balkánsky konflikt, podpichnutie, či militantnú hru financoval Washington, slová uznania od bulharskej delegátky a evidentnú lásku svojich mimochodom naozaj skvelých hercov - najmä J. Ornesta a B. Klepla), snaha o serióznu debatu je márna. Režisérova civilná prítomnosť je ďalšou recesiou, akoby pokračovaním jeho pozoruhodnej javiskovej tvorby. Príbeh Milosrdnej alebo Testament psa poľského Teatra Rozmanitości je tiež dotýkaním sa tabu - na tému kresťanská morálka. Práve religiózne Poľsko však dokáže na tieto témy vtipkovať pôvabne, láskavo a bezostyšne zároveň. Prvá časť testamentu je bláznivou groteskou, ako pre peniaze so všetkou dôstojnosťou pochovajú cirkevní hodnostári psa, druhá je moralitou o milosrdenstve pre hriešnikov ozvláštnenou tým, že diváci súd boží sledujú z útrob divadla dolu pod javiskom a hriešnici sa im celé druhé dejstvo hompáľajú nad hlavami na horolezeckých lanách. Na záver sobotnej noci čakala festivalových hostí voľba. Niektorí uprednostnili predstavenie Teátra Tatra, z ktorého výťažok ide na konto Nadácie leukémia pre scénografa Ivana Hudáka a ďalších chorých na leukémiu (maringotka na námestí pred nitrianskym divadlom praskala vo švíkoch). Druhým variantom bol textepíl pražského divadla Vizita. Napriek tomu, že existuje dvadsať rokov, nikto doteraz nevidel rovnaké predstavenie súboru dva razy. Žiadne sa totiž dva razy nehralo. Niežeby to bola taká slabota. Každý večer je však jedinečný, postavený na žongľovaní so slovami a hudbou, ku ktorému hercov inšpiruje vždy konkrétna situácia hľadiska či ich prežívania.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
