Sťopa vyvalil oči a uvidel na stolíku na podnose nakrájaný biely chlieb, čierny lisovaný kaviár v pohári, tanierik s nakrájanými hríbikmi, niečo v kastróliku a konečne vodku v bruchatej karafe. Najviac ho prekvapilo, že karafa je orosená. Ale nebolo divu: stála v nádobe naplnenej ľadom.

Hosť mu obratne nalial pol pohára vodky. Sťopa Lotrov roztrasenou rukou pozdvihol pohár k ústam a neznámy naraz vyprázdnil svoj. Sťopa sa vrhol na kaviár a zahuhlal plnými ústami: „Vy to nezajete?“

„Ďakujem, ja pijem bez zajedenia,“ vysvetľoval hosť a znova si nalial.

Sťopa si vybavil, ako to včera potiahli na chate satirika Chustova v Schodne. Áno, áno, bolo to na chate. Ešte teraz počuje, ako psi vyjú pri gramofóne. Záhadou zostáva dáma, ktorú chcel pobozkať…, ale ako sa neznámy chlapík ocitol v jeho spálni a ešte k tomu s jedlom a vodkou…?

(Michail Bulgakov, Majster a Margaréta)

Čitateľ znalý veci hneď pochopil, čo sa nášmu Sťopovi prihodilo. Rusi na to majú výraz „zapoj“. Je to ten známy stav, v ktorom si človek nepamätá, čo predošlý večer vyvádzal. Proste okno. Nemožno povedať, že by to bol výkon hodný obdivu. Napriek tomu sa o Rusoch traduje, že „zapoju“ prepadajú sfrekvenciou o poznanie vyššou, než u iných národov. Že v pití nachádzajú akúsi zvláštnu rozkoš, slobodu. Ide o nepeknú klebetu, alebo o kultúrnu tradíciu, ktorú treba rešpektovať?

Na zdravie!

Rusi, podobne ako ďalšie severské národy, pijú tvrdý alkohol. Pijú ho však inak, ako odmeraní Švédi. Vodka a jej pitie je barometrom stavu duše ruskej spoločnosti. Hreje, rozväzuje jazyk, zbavuje komplexov, ponúka k filozofickým úvahám o všehomíre, k prípitkom a bratským objatiam. Do tohto bodu je všetko ako-tak v norme, a navyše veľmi zábavné. Zábavnými opilcami sa ruské umelecké diela len tak hemžia.

Ruský spôsob pitia je však podľa štatistík skôr tragédia. V 80. rokoch vodka zbavila zábran tri štvrtiny ruských vrahov.Vlani zomrelo na otravu alkoholom podľa oficiálnych čísel takmer 40-tisíc Rusov. V kritických časoch v polovici 90. rokov ich bývalo aj raz toľko. (V USA, ktoré majú dvojnásobný počet obyvateľov, zomrie ročne na otravu alkoholom 400 až 500 ľudí.)

Oficiálne registrujú v Rusku dva milióny alkoholikov, z toho 56-tisíc detí. V skutočnosti je to omnoho viac. Odhady hovoria, že na vodke je viac-menej závislá polovica ruských mužov. Priemerný Rus vypije denne štvrť litra vodky. Dĺžka života ruského muža sa pritom za posledných desať rokov znížila z 65 na necelých 58 rokov. Toľko sa Rusi v priemere dožívali koncom 19. storočia. Číslo je dnes porovnateľné len s africkými krajinami.

V Rusku pritom neexistuje dlhodobá protialkoholická liečba, akú poznajú v iných krajinách. V Moskve sú podľa agentúry AP dve špeciálne kliniky, na ktorých možno absolvovať 45-dňové liečenie. Alebo si zaplatiť pobyt na súkromnej klinike – čo si môže dovoliť len zlomok ruskej populácie. Na metle národa sa snažia profitovať farmaceutické firmy, ktoré ponúkajú nepreberné množstvo zázračných piluliek, čajov a náplastí. Na trhu sa objavila dokonca aj „Zdravá“ vodka, po ktorej vraj nikdy nebýva „zapoj“. Pravda, ak ju pijete v malých množstvách…

Bojisko posiate mŕtvolami

Vodka je jedno z mála medzinárodných slov ruského pôvodu. Pritom až do 14. storočia Rusi destiláty nepoznali. Tvrdý alkohol ponúkol údajne moskovským bojarom po prvý raz vyslanec z Janova. Išlo o vínny destilát, ktorému v tom čase pripisovali liečivé účinky, a tak sa aj užíval – teda opatrne a po malých dávkach.

Výroba vodky, na rozdiel od vína, nie je náročná na surovinu. Destilovanie je pomerne jednoduchá záležitosť, a hrozno napokon netreba. Možno použiť takmer všetko – obilie, zemiaky, jablká, kravský trus, drevo. Výsledkom je čistá tekutina bez špecifickej chuti alebo vône. Rusi si až poskočili. Európania sa nestačili čudovať. Dánsky diplomat Just Jul popísal takto oslavy príchodu roku 1710 v Sankt Peterburgu: „Kamkoľvek sme kráčali alebo sa viezli, videli sme množstvo opitých ľudí roztrúsených po uliciach a na zamrznutej rieke. Proste spadli zo saní zostali ležať na snehu. Celé mesto pripomína bojisko posiate mŕtvolami.“

Už na samom počiatku nešlo o obyčajný nápoj. Masová obľuba vodky zaručovala vládcom Rusi zisky a moc. Tí si ponechali na jej výrobu monopol. Ortodoxná cirkev vodku v počiatkoch veľmi podporovala ako zbraň proti pohanským zvykom. Málokto už dnes tuší, že pred érou vodky pili Rusi predovšetkým pivo – opíjali sa ním na dedinských slávnostiach, ktoré niekedy trvali aj týždne. „Pohanské“ pivo teda vystriedala „pravoverná“ vodka.

Vďaka vodke Rusi ovládli obrovské územia na východ od Volgy. S tamojšími náčelníkmi si stačilo vypiť a potom im poslať pár súdkov vodky ako dar. Je dostatočne známe, akú pohromu znamenal tvrdý alkohol pre pôvodných obyvateľov kdekoľvek na Zemi, od Indiánov až po sibírských Burjatov.

A táto tekutá zbraň je dodnes nutnou výbavou ruského vojaka. Jej prídely dostávali nováčikovia, ktorých posielal Stalin na istú smrť pri Kursku či Stalingrade. Sprevádzala Rusov v Afganistane i v Čečensku – od posledného základiaka až po generála. V polovici 90. rokov, keď vrcholila v Čečensku prvá vojna a v Rusku hon na nelegálne pálenice, kolovalo tvrdenie, že drvivú väčšinu jedovatej vodky predávajú Moskovčanom kaukazskí moslimi.

Na ex!

Až do konca 19. storočia mala vodka len asi 20 stupňov. Jej dnešnú podobu má na svedomí Dmitrij Mendelejev. Tento ruský chemik objavil okrem slávnej sústavy prvkov aj ideálny pomer vody a liehu vo vodke. Od tých čias má klasická vodka 40 stupňov, samohonka však aj 70.

Napriek tomu vodku bežný Rus dnes pije pri každej príležitosti a v každú dennú dobu. Pijú ju z krištáľových pohárikov na štátnych recepciách i z plastových kelímkov na ulici. Rus nepije nikdy sám. Bol by totiž považovaný za alkoholika. Vodka s priateľmi sa „neráta“.

Na renomovaných západných univerzitách pôsobia experti na ruský spôsob pitia. Za kritický moment pokladajú extenzívne pitie. Vo veľkých dávkach, „na ex“, a do úplnej opitosti. Štúdia londýnskeho Európskeho centra pre zdravie spoločnosti v období premeny uvádza ako rozšírenú príčinu smrti v Rusku veľké pitky cez víkend. K bontónu pritom patrí zachovať čo najdlhšie zdanie triezvosti. Opicu na druhý deň lieči ďalší pohár vodky. Kamaráti vám potom porozprávajú, čo všetko ste vyviedli – ak si to oni sami pamätajú.

Vodka sa pije v zásade čistá, bez ľadu. Dúšky treba zajedať – najlepšie sú slede a kaviár, ale aj čierny chlieb, uhorky či kapusta. Cení sa vodka bez príchute. Jediný prípustný koktail je vodka s pivom, ktoré dnes v Rusku zažíva svoju renesanciu.

Rusi milujú prípitky – „tosty“ – najmä s hosťami. Hostí vraj v minulosti občas nútili piť aj bitkou. Ruský historik Kostomarov v 19. storočí popísal úporné snahy hostiteľov opiť hosťa, a naopak, hosťa vydržať. Boli to vraj skutočné súboje. Pri odchode sa pil posledný pohárik na cestu. A keď hosť odišiel, hostiteľ za ním vyslal ešte sluhu na koni s fľašou vodky.

Niektoré turistické bedekre uvádzajú, že Rusi nikdy nepijú z fľaše, pretože to považujú za barbarstvo. Pohár môže byť akýkoľvek, ale poldecák je primalý. Tvrdí sa totiž, že pri pití z väčších pohárov a zajedaní pijan vydrží viac, než pri vypití rovnakého množstva po malých štamperlíkoch. Fľaša sa spravidla dopíja celá.

Zvláštny záujem cudzincov potom vyvoláva zvyk Rusov piť vodku a jesť veľkonočný koláč – „paschu“ – na Veľkú noc na cintoríne. Vodka sa tiež leje na hrob. Možno v tom vidieť pohanskú obeť alebo posmrtný „tost“ s mŕtvym – ako sa vám páči.

Alkoholické impérium

Podľa niektorých názorov pandemický alkoholizmus v Rusku spoluvytvára nepochopiteľnú, až démonickú tvár tejto krajiny. Ruskí vládcovia sa tvrdému alkoholu nikdy nevyhýbali ani ako konzumenti, ani ako politici a obchodníci. Ruský štát si vodku stráži ako strategickú komoditu.

Kto sa Rusov pokúsil o vodku pripraviť, obvykle zle pochodil. Prohibíciu pritom príležitostne zavádzali už cári, ale obvykle skoro zistili, že efekt je presne opačný. Ivan Hrozný v začiatkoch svojej vlády dovoľoval ľudu piť vodku len v niektoré dni v týždni. Aj tu hľadajú experti korene zvyku opíjať sa do nemoty rýchlo, kým sa smie.

V 80. rokoch stál polliter vodky tri ruble, vtedajších tridsať československých korún. V dňoch po výplate a po víkendoch klesala produktivita práce v podnikoch o tretinu. Majiteľ pollitrovky bežne na ulici oslovil ďalších dvoch cudzích mužov a fľašu vypili spoločne „na trojich“. V týchto idylických časoch všeobecnej rovnosti v biede bolo pitie vodky najbežnejším spôsobom trávenia voľna. Príjmy z vodky vraj predstavovali až štvrtinu štátneho dôchodku.

Komunistickí vodcovia vodke holdovali takmer všetci, i keď boli výnimky. Lenin považoval vodku za nástroj buržoázie. Pokus o prohibíciu v 20. rokoch však vzdal zo strachu, že štátna pokladňa zostane skutočne prázdna. Stalin vraj dával prednosť gruzínskemu vínu, ale rád svojich podriadených vodkou opíjal a potom zosmiešňoval.

Skutočnou výnimkou bol posledný sovietsky generálny tajomník Michail Gorbačov a jeho suchý zákon. Donkichotský pokus ozdraviť ruskú populáciu stroskotal na úplnom nepochopení. Rusi sa cítili ponížení a urazení. A po celej krajine sa ako huby po daždi vyrojili domáce pálenice samohonky. Pančovaný alkohol hubil pijanov ako muchy – a štát prišiel o miliardové príjmy.

Jeľcin to Rusom vynahradil. Už pri podpise zmluvy o rozpade ZSSR vraj opitý „cár Boris“ bubnoval lyžicami po plešatej hlave kirgizského prezidenta Askara Akajeva. Jeho alkoholické excesy ho stáli reputáciu i zdravie. Bol to Jeľcin, kto sa v prvých euforických rokoch ruského kapitalizmu podvolil vydať vodku voľnému trhu. Ekonomický efekt bol pre štát paradoxne porovnateľný s prohibíciou – vodka sa veselo predávala, ale štát z nej nemal nič, keďže dane platil v tých časoch málokto. Vláda po troch rokoch štátny monopol obnovila. Bolo však treba bojovať už aj so zahraničnou konkurenciou. V roku 1997 predstavovali príjmy z vodky len 2 percentá národného dôchodku.

Keď v roku 1998 prudko padol rubeľ, v Rusku sa tvorili dvojaké rady – na valuty a na vodku. Opäť sa potvrdilo, že v ťažkých časoch sa síce Rusi zriekajú kadečoho, ale spotreba cigariet a vodky nikdy neumdlieva. Dnes sa predávajú len fľaše opatrené kolkom, predaj v pochybných pouličných stánkoch je zakázaný. I tak však štvrtina vypitej vodky v Rusku pochádza z pokútnych páleníc.

Pokorila aj Putina

S Vladimírom Putinom prišla do Kremľa nová éra. Nový prezident, askét a džudista, vodke vôbec neholduje. Od vodky sa – aspoň navonok – odvracajú aj mnohí ďalší ruskí politici.

Naopak, Rusi sa po ochutnaní ginu, whisky či tequily opäť vracajú k osvedčenému bielemu zlatu. Spotreba vodky rastie. S ňou prituhuje štátny monopol – vlani v novembri vláda znárodnila výrobu Stoličnej, Moskovskej vodky a ďalších 41 značiek. Argumentovala tým, že liehovary vraj v roku 1992 privatizovali nezákonným spôsobom.

Putin sa Rusom na vodku siahnuť neodvážil – dokonca ani na jej cenu. Keď pred prezidentskými voľbami v roku 2000 vláda oznámila zvýšenie dane z vodky o 40 percent, nastal krik, najmä v provinciách. Pred obchodmi sa opäť tvorili rady. „To si nemôžeme dovoliť. Ľudia prestanú vodku kupovať,“ varoval šéf administratívy v Riazani. „Nemáme nijaké dotácie. Vodka zaisťuje fakticky 20 percent regionálneho rozpočtu.“

Úradujúci prezident Putin sa od návrhu vzápätí radšej dištancoval. Tvrdil aj, že ide o predvolebné triky jeho súperov. Pred novinármi si pritom povzdychol, že chudáci Rusi si nemôžu koňak ani whisky dovoliť, a preto siahajú pri oslavách po vodke: „A preto akákoľvek vec týkajúca sa vodky nie je žart.“

Nakoniec stanovili len minimálnu cenu na 31 rubľov, asi 1 dolár, za pol litra. Vodka je ľudovým nápojom Ruska – tak to bolo a tak to aj zostane.

. BAŠA JAVŮRKOVÁ