Na prebiehajúcom 54. valnom zhromaždení OSN sa pozornosť medzinárodného spoločenstva, tak ako už mnohokrát v tomto roku, upriamila na problém porušovania ľudských práv. Čerstvé skúsenosti z Východného Timoru a Kosova urobili svoje - OSN sa neobmedzila len na odsúdenie týchto konfliktov, ale začala hľadať spôsoby, ako im zabrániť. V tejto súvislosti sa najčastejšie skloňoval pojem humanitná intervencia označujúci použitie ozbrojenej sily bez mandátu OSN štátom alebo skupinou štátov v inom štáte za účelom zastavenia masívneho a systematického porušovania základných ľudských práv. Humanitná intervencia je v medzinárodnom práve kontroverzným pojmom, ktorý stavia proti sebe dva základné princípy OSN: štátnu suverenitu a ochranu ľudských práv. Charta OSN neobsahuje špecifický článok venovaný humanitnej intervencii, je obmedzená iba na zákazy použitia sily bez súhlasu OSN, porušovania ľudských práv a zasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu. Z tohto dôvodu je ťažké zhodnotiť, do akej miery je humanitná intervencia legálna - môže prispieť k zastaveniu porušovania ľudských práv, ak nerešpektuje štátnu suverenitu. Na druhej strane nečinnosť síce suverenitu neporušuje, ale na druhej strane sa porušovanie ľudských práv prehlbuje.

V medzinárodnom práve sa v priebehu rozpravy o humanitnej intervencii vyprofilovali isté kritériá, ktorých striktné dodržiavanie môže vyriešiť právne medzery. Už samotný názov humanitná intervencia naznačuje, že jediným motívom musí byť ochrana ľudských práv a vojenská sila musí byť tou poslednou možnosťou, ako túto ochranu zabezpečiť. Intervencia sa musí uskutočniť vo výnimočnej situácii, keď boli všetky pokusy o mierové vyriešenie krízy neúspešné, keď sa OSN ukázala ako nedostatočný nástroj pri riešení situácie pokojnou cestou a porušovanie ľudských práv je naďalej masívne a systematické. Napokon, rozsah použitia sily musí byť adekvátny situácii a intervencia musí eliminovať viac ľudského utrpenia, než ho spôsobiť.

Ak by sme aplikovali tieto kritériá na intervenciu NATO v Kosove, došli by sme k záveru, že bola pravdepodobne ilegálna. Jedenásťtýždňové bombardovanie vojenských a priemyselných objektov nebol adekvátny spôsob, ako zabrániť etnickým čistkám na kosovských Albáncoch a ich následnému exodu do okolitých krajín. Existujú však aj názory, že akcia NATO mala na rozdiel od všetkých predošlých čisto humanitný charakter, ktorý ju robí legálnou.

Krízy v Kosove a Východnom Timore predstavujú pre medzinárodné spoločenstvo viac ponaučení. Hlavnou lekciou pre OSN by malo byť stanovenie jasných pravidiel hry tak, aby v budúcnosti nemuseli brať medzinárodné právo do rúk štáty v selektívnych a kontroverzných intervenciách. MARTIN BAK, Utrecht

(Autor študuje medzinárodné právo na University College Utrecht)