e, nie je to tak. Vizita existuje už pomaly dvadsať rokov a je českým divadelným fenoménom, povedzme ako Divadlo Járy Cimrmana. Samozrejme, nehovoríme o poetike, ale jedinečnosti. Vo svete nie je mnoho scén, kde herci vopred nepoznajú ani jednu repliku zo svojho predstavenia, kde je každý večer iný podľa toho, ako dvaja partneri na javisku rozohrajú momentálne slovné a hudobné inšpirácie. A zaujímavé je, že divadlo vystavané iba na slovách a ich absurdných vetveniach (ktoré však do seba nakoniec logicky zapadnú) funguje aj v inojazyčnom priestore. Vizita už hosťovala v Belgicku, Švédsku, Káhire a vždy s veľkým ohlasom. Ako je to možné? Jednoducho, hrala v umelej reči. „Povedali sme divákom, že aby to bolo spravodlivé, budeme hrať v reči, ktorej nerozumieme ani my,“ vysvetľuje J. Dušek. „Akurát v Štokholme sme hrali čiastočne v umelej reči a čiastočne po česky, lebo prišli aj emigranti a bolo mi ľúto, že nebudú počuť češtinu. Po predstavení za nami prišli dvaja herci od Bergmana, vraj také čosi ešte nevideli. No a v Káhire som hral celkom bez slov, tam som sa iba pohyboval.“ Vizita v osemdesiatych rokoch hrávala aj na Slovensku, napríklad v Bratislave, ale aj na Kremnických gagoch. Po revolúcii sa však kontinuita prerušila. Snáď práve Divadelná Nitra nadviaže niť a slovenskí obdivovatelia už za Vizitou nebudú musieť cestovať do pražského divadla Archa, kde teraz hráva.

MALÍ „VYSKOČILOVIA“

Divadlo Vizita vzniklo v osemdesiatych rokoch. Vtedy to boli poloimprovizované predstavenia, k totálnej improvizácii prešlo divadlo v roku 1986. Pre zakladateľa Jaroslava Duška (1961) bola tvorivým podhubím svetová absurdná dráma, najviac ho však ovplyvnil český divadelník Ivan Vyskočil. Nepriamo ho k nemu doviedol otec. Robil osvetľovača v Semafore, poznal teda mnoho zaujímavých ľudí. Raz pozval na synove školské predstavenie Pavla Boška, vtedajšieho Vyskočilovho partnera. „Po predstavení za nami prišiel, či poznáme, čo robia s Vyskočilom. Ja som ani netušil, že Vyskočil ešte žije, lebo som si myslel, že každý, komu vyjde kniha, je už po smrti. A on bol mojím obľúbeným autorom. Išiel som sa teda naňho pozrieť a jeho divadlo ma šokovalo slobodou, imaginatívnym rozmerom. Vyskočil, ako hovorieval, robil ,vyprávěné divadlo, kde se vypráví místo výpravy‘. Mám rád, keď aktéri prebúdzajú fantáziu a keď sú herci celý čas mentálne prítomní na scéne. Lebo pre mňa je nepochopiteľné, že beží predstavenie a tí, ktorí nemajú výstup, sedia v klube a pozerajú televíziu alebo mastia karty. Potom si odskočia na javisko odohrať a vrátia sa späť.“ Poloimprovizované divadlo Ivana Vyskočila mladého divadelníka uchvátilo. A keďže sám tiež tvoril na podobnom princípe, časť ľudí hneď začala, že Vizita, to sú takí malí „Vyskočilovia“. „Ale Ivan Vyskočil nám povedal, že sú to hlúposti, aby sme sa nimi vôbec nezaoberali a hrali. Chodieval na nás a zo všetkých ľudí, s ktorými som sa o našich predstaveniach rozprával, hovoril najzaujímavejšie postrehy. O veciach, o ktorých som si myslel, že už ich nikto nevníma. Myslím, že ho Vizita tešila. Napísal o nás rozsiahly článok a neskôr si zo mňa spravil asistenta na konzervatóriu.“

ABY NÁS TO BAVILO

Druhým kľúčovým človekom, ku ktorému sa Jaroslav Dušek hlási, je slávny český režisér Evald Schorm, s ktorým sa zoznámil, keď sa hlásil na DAMU. Po gymnáziu chcel totiž študovať réžiu, lenže mal iba osemnásť, a tak mu poradili, aby sa prihlásil na herectvo a keď bude zrelší, môže prestúpiť. „V Semafore práve vtedy Schorm režíroval Suchého Smútok bláznivých panien. Otec ho poprosil, či by sa na mňa nepozrel. Prišiel som k nemu domov, on tam tak sedel a hovorí, no, priateľu, povedz niečo, čo vieš. Začal som recitovať dlhú Kainarovu básničku. Vypočul si ma a vraví, priateľu, celkom pekne to hovoríš, ale nemôžeš byť stále taký rozčúlený. Poď znova. Tak som začal a on mi dokola dával jediný pokyn. Vždy po pár veršoch povedal: a už musíš inak! Keď som dorecitoval, povedal, že by ma prijal, lebo reagujem dobre a aby som mu dal vedieť, ako dopadli skúšky. Samozrejme, že ma nezobrali, a právom. Prišiel som za ním a on vraví - dobre a kedy prídeš nabudúce? Vôbec som tomu neveril. No asi o štrnásť dní som sa osmelil a prišiel. A potom som už k nemu domov a na skúšky do Divadla Na zábradlí chodieval pravidelne. A on si zasa prišiel pozrieť Vizitu. Hovoril inak ako Vyskočil, ktorý veľmi pregnantne formuluje pojmy. Schorm rozprával skôr básnicky, v metaforách. Každý mi otváral divadlo z iného uhla, a obaja sú tým najzaujímavejším, čo som zblízka spoznal. Schorm na skúškach hercom vravieval: ,Kamaráti, možno neurobíme veľdielo, ale najmä, aby nás to bavilo, aby sme sa mali radi. Dnes skôr všade vidím prvoradý imidž, hlavne nech bude úspech, nech zarobíme.‘“

SLOBODNÁ EXISTENCIA

Duškovi je bližšie Schormovo krédo, podľa neho si vyberá aj pracovné ponuky. Aby pracoval s ľuďmi, s ktorými mu je dobre. S Tomášom Vorlom pripravil scenár filmu Kamenný most a zahral si veľkú rolu v jeho filme Kouř. Hral otca Karla Rodena vo filme Don Gio, menšiu rolu v Steindlerovej komédii Vráť sa do hrobu a naposledy v Hřebejkových snímkach Pelíšky a Musíme si pomáhať. Ten má zatiaľ pred premiérou a Jaroslav Dušek v ňom hrá spoločne s Bolkom Polívkom kľúčové roly. S Hřebejkom filmuje rád, lebo na pľaci je príjemná atmosféra a je prístupný improvizácii. Na niektorých replikách trvá, ale keď sa hercovi podarí vytvoriť lepšiu, ustúpi. Rád si vyberá hercov, ktorí vedia reagovať aj inak, než je presne napísané v scenári.

Jaroslav Dušek študoval niekoľko vysokých škôl a ani jednu nedokončil. Keď ho neprijali na DAMU, išiel na filozofiu - politickú ekonómiu, kde vydržal dva roky. Filmová a divadelná veda ho prestala baviť po rovnakom čase a prihlásil sa na matematicko-fyzikálnu fakultu, na odbor pravdepodobnosť a matematická štatistika. Vždy bol výborný matematik, ale cítil, že matematika potrebuje celého človeka a on chcel robiť divadlo. Tak školu znova opustil a robil nočného strážnika a neskôr kuriča. V kotolniach boli mnohí kamaráti, ktorí z rôznych dôvodov nechceli pracovať v štátnych štruktúrach. „Bola to slobodná existencia, mohli ste si hrať divadlo alebo písať, ale muselo byť teplo. Podniky zasa boli rady, že majú spoľahlivých kuričov, takže to bola obojstranne príjemná dohoda.“ Po revolúcii Ivan Vyskočil zavolal Jaroslava Duška učiť na konzervatórium a keď odišiel na DAMU, stal sa po Vyskočilovi vedúcim dramatického oddelenia. Vtedajší riaditeľ od neho chcel, aby si spravil vysokú školu. Aj začal chodiť na divadelnú fakultu, ale vraj bolo preňho ťažké študovať aj u ľudí, ktorých si nevážil a ktorí ho nič zvláštne neučili. Tak si povedal, že nebude kvôli nejakému papieru chodiť do školy, ktorá ho nebaví, a nechal to tak.

SÁM BY DIVADLO NEHRAL

Dnešným partnerom v divadle Vizita je Jaroslavovi Duškovi Pjér Lašéz. Zblížili sa v kotolni a na seminároch malých javiskových foriem, ktoré viedol Ivan Vyskočil. Pjér, ktorý vyštudoval jungovskú psychológiu a je hudobníkom, bol divákom Vizity. Keď Dušek pred dvoma rokmi potreboval nového partnera, rozhodli sa, že to skúsia spolu. „A keby to nešlo, tak to jednoducho robiť nebudeme. Bol som pripravený, že keby som nenašiel partnera, už by som vôbec nehral divadlo, lebo samotného ma hrať nebaví.“ Predstupovať pred diváka bez akéhokoľvek pevného bodu je riskantné. Ale práve to protagonistov divadla baví. Ako sa môže večer zvrtnúť, ako treba viesť dialóg podľa miery naladenia a vnímavosti publika. Každé predstavenie je vlastne tvorivým laboratóriom, kde platí jedno pravidlo: „Pravidlo zostať normálnym, nepodľahnúť tlaku, že teraz musíme niečo vymyslieť. Snažíme sa normálne správať, normálne reagovať. A keď to nejde, tak sa z toho nezblázniť a pokúsiť sa hľadať. Len treba zostať v pokoji.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ