Očitých svedkov komunistickej éry v jej prudkom rozkvete - koncom štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch - ubúda a pre budúcnosť aj tu platí: napísané zostáva. Kniha Zamlčané sprisahanie je prvou knihou spomienok z univerzitného - lekárskeho prostredia po roku 1945. Kto už dnes vie o osudoch našich najlepších odborníkov z tých čias, zakladajúcich postáv niektorých odborov, vyhnaných z tejto profesie a po zvyšok života tvrdo perzekvovaných? Kto vie o tom, že mnohí z lekárov, ešte donedávna vyhľadávaných kapacít s viacerými titulmi, boli práve tými, ktorí ako študenti alebo začínajúci lekári usviedčali svojich profesorov z hriechu podliehania buržoáznej vede a vyháňali ich z katedier a nemocníc, aby potom sami patrili k tým vyvoleným, čo cestovali po zahraničných konferenciách a stážach? Autor knihy Zamlčané sprisahanie, detský kardiológ, žil do roku 1968 v Československu. Najskôr v Košiciach ako primár Ústavu pre detské choroby srdcové, potom ako asistent na I. detskej klinike v Bratislave. Po roku 1968 žil a pracoval v Spojených štátoch na významných lekárskych pracoviskách a univerzitách. Úvodná kapitola je historickou expozíciou udalostí, na pozadí ktorých sa odvíjali menej známe udalosti a na tie sa sústreďuje. Rekonštruuje medzivojnové obdobie na Lekárskej fakulte UK. Pred nami vystupuje zakladajúca generácia slovenského lekárstva, ktorá vyrastala vedľa českých profesorov. Po roku 1919 prišlo do Bratislavy postupne asi dvesto českých lekárov a úradníkov, ktorí na základoch Alžbetínskej univerzity - a jej lekárskej fakulty, ktorá vznikla v roku 1912 - postavili Lekársku fakultu Univerzity Komenského (1919). Alžbetínska univerzita bola prevažne v rukách maďarských profesorov, ktorých tí českí pomerne rýchlo vytlačili. Objavujú sa mená slovenských lekárov - Dérer, Chura, Matulay, Čársky, Švec, Šubík či Filo. V roku 1939 zasa väčšina českých profesorov opúšťa Bratislavu a v roku 1945 a neskôr v roku 1948 sa na Lekárskej fakulte UK začína nová éra. Niektorí, ako profesor Filo a profesor Chura, museli odísť. Ich odchod sprevádzala domová prehliadka na príkaz VII. odboru povereníctva vnútra. O niečo neskôr tento typ individuálnych postihov vystriedali aktívy študentov v Aule Univerzity Komenského. Pred študentmi stáli ako na lavici obžalovaných ich profesori. Študenti - členovia komunistickej strany ich ako inkvizičné úderky obviňovali z orientácie na Západ a zo zanedbávania sovietskej lekárskej vedy. Z mnohých týchto študentov sa stali známi lekári ďalších desaťročí. Ich obvinených pedagógov zas neobišlo väzenie. Niektorí mali „šťastie“: keď MUDr. Šubíka (básnik Andrej Žarnov) odsúdili na 2 a pol roka väzenia, Ladislav Novomeský mu do väzenia odkázal: „Buď šťastný, kde si, lebo inak Ťa tí (sovietska tajná bezpečnosť) deportujú.“ Iní, ako Neuwirth a Porázik, prežili vo väzení dlhé roky. Autor uvažuje aj o tom, ako po dvadsiatich rokoch emigrácie v roku 1987 po prvýkrát prišiel na Slovensko, ako navštívil svoje pracovisko v Košiciach, kde našiel tie isté prístroje, s ktorými pracoval ešte pred tridsiatimi rokmi. Meškova kniha je dôležitým svedectvom o podobách komunistického systému v prostredí lekárskej vedy, ale aj o minulosti, ktorá na Slovensku tejto ére predchádzala a ktorá rovnako pozostávala z vytláčania jednej garnitúry inou z národnostných a politických dôvodov. Dejiny lekárskej vedy dvadsiateho storočia na Slovensku sú - okrem iného - dejinami stínania hláv. Práve preto, že viaceré príbehy siahajú až do čias veľmi nedávnych, nikto o nich nepíše. Slovenských čiernych kníh komunizmu je stále málo. Kniha tohto slovenského Američana je zaujímavou výnimkou. FRANTIŠEK MIKLOŠKO

(Autor je politik, poslanec NR SR)