Ocenený Günter Grass – rebel a klasik

Günter Grass, najvýraznejšia postava povojnovej nemeckej literatúry, sa v očiach sveta postupne stal symbolom demokratickej tváre Nemecka. Nemeckú politiku posledných štyroch desaťročí dôsledne kritizoval za všetky jej nedôslednosti voči nemeckej xenofóbi

i a rasizmu. Tohtoročná Nobelova cena za literatúru bude teda cenou pre demokratickú kultúru dnešného Nemecka.

Keď v päťdesiatych rokoch začali jeden po druhom vymierať prísluníci veľkej generácie Mannovcov, Brechta, Benna, bolo na čase, aby ich „systemizované miesto“ - ako o tom píše kritik Ulrich Baron - obsadil ktosi nový. Podarilo sa to mladému mužovi z Gdanska Günterovi Grassovi (1927), ktorý sa v roku 1959 stal veľkou povojnovou hviezdou románom Plechový bubienok. Plechový bubienok urobil širokú fresku gdanskej malomeštiackej vrstvy. Neskôr Grass vystupoval ako otvorene angažovaný intelektuál za vec SPD. Sprevádzal Willyho Brandta na jeho prvej ceste nemeckého štátnika do Varšavy a bol pri jeho historickom pokľaknutí na pôde varšavského geta. O zlepšenie povojnových vzťahov s Poľskom, ale aj s ostatnými východnými susedmi, sa zaslúžil väčšmi než všetci profesionálni nemeckí diplomati. Práve preto, že bol aj niečím viac než lobistom za svoju vlasť. V tom čase však už väčšina nemeckej kritiky dospela k názoru, že s jeho rastúcim medzinárodným renomé a popularitou už nedrží krok jeho literatúra. V roku 1997 kritici svorne rozdupali jeho román o znovuzjednotení Šíre pole. Günter Grass však po celý čas dokázal udržať svoj pomyselný post živého klasika aj napriek nepriazni kritiky. „Šikovným marketingom“, komentuje to nemecká tlač. Aj cesta pre jeho nový román Moje storočie, oslávený Švédskou kráľovskou akadémiou Nobelovou cenou, je pripravená veľmi starostlivo: veľký úryvok v denníku Die Zeit a v ten istý deň čítanie v Rádiu Berlín boli iba štartovým výstrelom k propagačným podujatiam, ktoré pokračovali celé leto. Ešte tento rok má kniha vyjsť v ôsmich krajinách Európy, medzi nimi aj v Českej republike. Je takmer isté, že Švédska kráľovská akadémia svojím rozhodnutím môže nemeckú kritiku primäť len k ďalším konštatovaniam o tom, ako beznádejne sa roztvárajú nožnice medzi literárnou kvalitou a literárnou slávou. Popularitu v Nemecku si však Grass udržal práve tým, že sa mu celý ten čas darilo zachovať si imidž obyčajného človeka, ktorý pracuje na svojich knihách „sedem hodín denne“ ako remeselník, ktorý celý deň drží v ruke svoje náčinie, a dištanc od sveta tých hore. Vo svojich textoch pracuje s nemčinou dialektov a sociolektov. Cez ne však preráža autorské ja, ktoré sa usiluje tlmočiť hlas ľudu. Za to ho kritika odpisuje ako epika, ktorý zmutoval na komentátora súčasného diania. Postavy hovoria názory Güntera Grassa, obchádzka psychologickej kresby je skrátená na minimum. Sú i hlasy, ktoré tvrdia, že zúriví kritici jeho literárneho výkonu sa v skutočnosti nemôžu zmieriť s jeho politickými postojmi. Jiří Gruša, český veľvyslanec vo Viedni, jeden z najznámejších českých spisovateľov, ktorý píše aj po nemecky, priateľ Güntera Grassa (ešte nevedel, že Grass dostal Nobelovu cenu, povedali SME mu to prví), pre náš denník včera povedal: „Gratulujem svojmu priateľovi. Günter Grass je veľkou postavou nemeckej literatúry a svojím dielom významne prispel k dnešnej nielen kultúrnej, ale aj politickej pozícii Nemecka. Často mal pre svoje nekompromisné postoje problémy práve doma a po Nobelovej cene je načase, aby mu takúto veľkú cenu udelili aj samotní Nemci.“ „Cítim radosť a hrdosť,“ bola prvá reakcia laureáta vo svetových agentúrach. „Okamžite mi napadlo, čo by teraz povedal posledný nemecký laureát z roku 1972 Heinrich Böll. Mám pocit, že by súhlasil.“