pearovej Búrky v podaní budapeštianskeho Vígszínházu, ktoré technicky náročne pracovalo s priam greenawayovsky rozmarnou scénografiou, pritom však nezabudlo na niť príbehu, ba ani na záverečnú katarziu. Po tom, čo aktualizovaného Prospera odniesla z javiska „živá“ sanitka, zazneli z úst chlapca, čo našiel jeho knihu spadnutú na chodníku, slová odpustenia a zmierenia. Poďakovanie riaditeľky festivalu Dariny Károvej v podobe „doštičky“ všetkým zúčastneným, predovšetkým však technickému zázemiu Divadla Andreja Bagara i Starého divadla v Nitre nebolo formálne. Tohtoročné festivalové predstavenia boli výnimočne náročné, odohrané často v netradičných divadelných priestoroch: v hale Agrokomplexu, v stane na námestí pred divadlom, v povrazisku divadelného zákulisia. Programovo nabité boli aj sprievodné podujatia, diskusie, semináre, ktorých význam potvrdzovala účasť riaditeľov festivalov vrátane avignonského, talianskeho, Mittelfestu či festivalu v Sibiu. Nechýbali ani zástupcovia špičkových divadiel ako Royal Court Theatre z Londýna či divadelných žurnalistov. Výber predstavení poskytol takmer ukážkovú vzorku výrazových prostriedkov a poetík súčasného svetového divadla. Od disciplinovane uvraveného Cida, cez vťahujúci dynamizmus herectva poľského Teatra Rozmanitosti, cez slovné improvizácie českého divadla Vizita, koláže Divadla Na zábradlí, transvestickú paródiu na Hamleta bulharskej režisérky Lily Abadjievy, mladú hravosť produkcie VŠMU až po absolútnu, dokonale komplikovanú jednoduchosť bazilejskej produkcie Márie Magdalény vo vízii nového režiséra viedenského Burgtheatru Andreasa Kriegenburga. Divadelní kritici budú môcť ešte dlho diskutovať o novom postavení herca, o klesajúcej váhe slova, o význame divadelného priestoru i vizuálnej symboliky. Väčšina predstavení prekvapovala vzácnou čistotou koncepcie i spracovania - hoci treba priznať, že širšiu divácku obec by možno nejaké to vybočenie z nastolených inscenačných kánonov potešilo o niečo viac. Tento rozpor je však prítomný v súčasnom divadle ako takom - festival, ktorý mal ambíciu na priestore niekoľkých desiatok inscenácií mapovať tendencie divadla na východe i západe Európy, ho mohol iba zvýrazniť. Je príjemné, že aj v konkurencii produkcií prijímaných na svetových scénach mal domáci Macbeth postavenie inscenácie, o ktorej sa hovorí, ktoré sa analyzuje, porovnáva so svetovou špičkou. A čo zostane z množstva zážitkov? Azda bezmocnosť smrteľníkov zavesených na lanách v scéne posledného súdu v skvelom Príbehu milosrdnej? Uvoľnujúca satira na naše integračné snahy v podaní Divadla Na zábradlí? Švajčiarsky rafinovaný pôst či maďarské divadelné hody? Spýtajte sa o niekoľko mesiacov, možno už budeme vedieť odpovedať aj na podobné otázky.
ZUZANA ULIČIANSKA
(Autorka je členka umeleckého tímu DN)